Choď na obsah Choď na menu
 


1. adventná - kázala Janka Bosáková

4. 12. 2012

Lukáš 1:76 – 79: 

A ty, dieťatko, budeš sa volať prorokom Najvyššieho, lebo pôjdeš pred tvárou Pánovou, aby si Mu pripravoval cestu  a učil Jeho ľud známosti spasenia, totiž, že náš Boh odpustí hriechy  zo svojho milosrdného srdca, s ktorým zhliadol na nás ako vychádzajúce slnko z výsosti,  aby svietil sediacim v tme a tôni smrti a upravil nám nohy na cestu pokoja.

Bratia a sestry!

 

Do koľkého adventu vo svojom živote dnes vstupujete? Je toto obdobie pre vás nejako zvlášť výnimočné, alebo si len uvedomujete, že sme sa znova ocitli na začiatku nového cirkevného roka, že sú tu Vianoce a treba zariadiť množstvo vecí? Skúsme tohtoročný advent vnímať ako Božiu milosť, ako čas, v ktorom sa môžeme naozaj, hlboko a úprimne pripraviť na príchod Božieho Syna. Spoločne sa budeme zamýšľať nad príbehmi biblických postáv, ktoré sa s Pánom Ježišom stretli a museli k Jeho príchodu zaujať nejaký postoj. Budeme skúmať svoje srdcia a myšlienky, aby sme vedeli, či sme pripravení otvoriť svoje vnútro prichádzajúcemu Božiemu Synovi.

            Dnes sa pozrieme na situáciu jednej židovskej rodiny, ktorá sa trápila veľkým problémom. Kňaz Zachariáš a jeho manželka Alžbeta nemali napriek svojmu vysokému veku žiadne dieťa. Bola to veľmi trpká situácia, pretože v tej dobe sa na potomstvo kládol veľký dôraz. Každý túžil po deťoch, lebo v nich videl Božie požehnanie. Bolo hanbou deti nemať. Považovali to za trest Boží. Veľká rodina bola ideálom, ku ktorému chcel každý prísť. Oni však boli stále sami. Určite ich to veľmi trápilo a aj keď si človek časom na niektoré veci zvykne, svoju bolesť nosí v srdci a nevie sa zbaviť otázky: prečo. Nebolo to jednoduché, ale aj tak žili Zachariáš a Alžbeta spoločným životom, v ktorom ich čosi spájalo. Bola to láska, ktorou boli naplnení voči sebe navzájom a zároveň láska voči Pánu Bohu, ktorému celý život verne slúžili. Zachariáš ako kňaz a Alžbeta ako opora jeho kňazskej služby. Problém, ktorý medzi nimi ležal ich nepriviedol ku zatrpknutosti a horkosti. Neuzatvorili sa pred sebou navzájom, ani pred svetom okolo seba a ani Bohu nevyčítali, že ich život je takýto. Žili s dôverou, že Boh koná tak, ako je to potrebné. Vo svojich modlitbách sa ku Nemu naďalej obracali a verili, že On vykoná. Pravdepodobne už v takom veku, akom boli oni dvaja, by sme s možnosťou mať reálneho potomka nepočítali. A predsa. Počas Zachariášovej služby, keď vykonával svoje kňazské povinnosti v chráme, prichádza ku nemu anjel a oznamuje mu: „Neboj sa, lebo tvoja modlitba bola vypočutá.“ Sú ľudia, ktorí sa pýtajú: Prečo mi Boh neodpovedá na moje modlitby? Prečo sa to nedeje, keď o to tak prosím? Počuje ma vôbec? Alebo sa o mňa nezaujíma? Božia odpoveď, bratia a sestry, môže znieť: Áno, ale aj nie a niekedy nám Boh hovorí: počkaj, vydrž, ešte neprišiel ten správny čas. A práve toto bol ten prípad kedy bolo treba s dôverou čakať. Pozrime sa na seba a porovnajme svoj postoj s tým Zachariášovým a Alžbetiným. Sme my, bratia a sestry, vytrvalí vo svojich modlitbách? Alebo sa nám stáva, že po čase to vzdáme a skonštatujeme, že to nemá zmysel? Veríme Božej moci, alebo prepadáme pochybnostiam? Toľko príbehov z Biblie nám dáva dôkaz o Božom konaní, ktoré prichádza v tú pravú chvíľu, ale napriek tomu sa necháme často odradiť od toho, aby sme boli vo svojich modlitbách vytrvalí.

            Božou odpoveďou na modlitby manželov Zachariáša a Alžbety, bolo narodenie syna. Boh povedal: áno. A to nie len tak slovami, ale konkrétnym činom. Lenže Zachariáša to zaskočilo. „Veď ja som starý a moja žena je tiež v rokoch.“ povedal. Anjel mu odpovedal: „Ja som Gabriel, ktorý stojí pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou a zvestovať ti túto radostnú novinu. Ajhľa, onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa to stane, pretože si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia svojim časom.“

            Boh má moc, bratia a sestry. Dokáže konať to, čo je nám ľuďom nemožné. Je predsa Stvoriteľom tohto sveta a žiadne prírodné zákony, ktoré stanovil, Ho nemôžu obmedzovať, keď chce niečo urobiť. Často to hovoríme, často Mu to v modlitbách vyznávame. Ale skutočne tomu aj veríme? Žijeme s vedomím, že našim Pánom je Všemohúci Boh?

            Alžbeta počala a päť mesiacov to ukrývala pred ľuďmi. Potom ju navštívila jej príbuzná Mária. Keď ju pozdravila, naplnil Alžbetu Duch Svätý. Znamená to, že pochopila mnohé veci. Boh jej dal spoznať svoje zámery a aj to, prečo sa dieťa, ktoré čaká, má narodiť práve teraz. Vidíme to na jej slovách, ktoré povedala Márii: „Požehnaný je plod tvojho života. Ale ako to, že matka môjho Pána prišla ku mne?“ Matka môjho Pána. Alžbeta prijíma Ježiša, ktorý sa ešte nenarodil ako svojho Pána. S radosťou a šťastím.

Keď sa dieťa narodilo, príbuzní ho chceli logicky pomenovať po otcovi. Ale Alžbeta, pripravená poslúchnuť Božiu vôľu, povedala, že sa bude volať Ján. Opýtali sa aj Zachariáša a on, keďže nemohol stále hovoriť, napísal na tabuľku meno Ján. A ako sa píše v Lukášovom evanjeliu: „Hneď na to otvorili sa mu ústa a rozviazal jazyk, i prehovoril a velebil Boha.“ Aj o ňom čítame, že bol naplnený Duchom Svätým. Boh aj jemu ukázal, čo má v pláne. A zo Zachariášových slov je jasne vidieť, že to pochopil: „A ty dieťatko, budeš sa volať prorokom Najvyššieho, lebo pôjdeš pred tvárou Pánovou, aby si mu pripravoval cestu a učil Jeho ľud známosti spasenia.“ Starý kňaz tiež prijíma Ježiša. Ako Pána. Ako Spasiteľa. A opäť s radosťou.

Bratia a sestry! Títo ľudia nám dávajú príklad, že napriek ťažkostiam, ktoré museli v živote prekonať, prijali Ježiša ako Pána a Spasiteľa, s radosťou v srdci. Ešte Ho ani nevideli a predsa Ho s nadšením prijímajú. Vždy verne slúžili Bohu a aj keď boli vystavení hanbe, kvôli neplodnosti, neprestali sa ku Nemu modliť a Jemu slúžiť. Boli v tom ochotní pokračovať aj tak, že prijali dieťa - Jána, ktorý nemal byť len ich radosťou, ale hlavne Božím poslom, pripravovateľom Ježišovej cesty. Vôbec nechceli v Jánovi napĺňať svoje sny a predstavy, ale vedeli, že mu majú pomôcť pripraviť sa na ťažkú cestu služby.  Povedzte, nezmenil by sa svet, keby kresťanskí rodičia mali podobný prístup ku svojim deťom? Keby v nich videli nielen svoje, ale aj Božie deti a Božích služobníkov, ktorých majú na tento účel pripravovať?

Sme pozvaní prijať Ježiša. Využime teda túto milosť, ktorú nám Boh ponúka prijmime ju s radosťou. S takou radosťou akú vidíme u Zachariáša a Alžbety. Otvorme Ježišovi svoje srdce a dovoľme Mu vstúpiť. V Zjavení Jánovom sám Pán Ježiš ku nám hovorí: „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.“ Využime tento čas adventu na to, aby sme dvere svojich sŕdc otvorili, bratia a sestry, a mohli prežiť nádherné stretnutie s Pánom a Spasiteľom našich životov.

Amen.