Choď na obsah Choď na menu
 


1. po Veľkej noci

9. 4. 2013

Lukáš 24:39-45  Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja. Dotknite sa ma a presvedčte sa, že duch nemá kosti a mäso, ako vidíte, že ja mám.  Keď to hovoril, ukázal im ruky a nohy.  A keď od radosti ešte neverili a divili sa, povedal im: Či máte tu niečo zjesť?  Podali Mu kúsok pečenej ryby a plást medu.  Vzal teda a jedol pred nimi,  hovoriac im: Toto sú moje slová, ktoré som vám hovoril, keď som bol ešte s vami, že sa všetko musí splniť, čo je napísané o mne v zákone Mojžišovom, v prorokoch a v žalmoch.  Vtedy im otvoril rozum, aby pochopili Písma.

Drahí veriaci;

            Pamätáte sa, ako vám rodičia odpovedali na otázku: Kto nosí deti? Že – bocian! Priletí zo skladu detí a jedno nám zhodí do komína. Alebo kto nosí darčeky či sladkosti? Že - Dedo Mráz, Mikuláš, Ježiško! Vyložím do okna čižmu a v noci mi do nej Mikuláš vhodí sladkú odmenu či uhlie. Zazvoní zvonček a pod stromčekom sa zázračne ocitnú zabalené škatule plné prekvapení. Dokedy ste tomu verili? Čo vás priviedlo ku odhaleniu skutočnosti, že to môže byť úplne inak? Mnoho detí prežije veľké sklamanie a stratí k rodičom určitú dôveru, lebo sa pre nich stanú klamármi. Ale postupne zabudnú a neskôr svojim deťom hovoria rovnaké, či podobné drobné klamstvá.

Teraz sa nachádzame v období Veľkej noci. Prešiel čas, kedy sme si pripomínali umučenie, smrť a vzkriesenie nášho drahého Pána, nášho Ježiša Krista. Hovorím nášho, pretože i nám sa dal poznať a my sme ako tí, ktorí nevideli a uverili a sme blahoslavené deti Božie. Deti, ktoré patria do Kristovej cirkvi. Toto si hovoríme a spievame o tom, ale veríme tomu viac ako príbehu o deťoch a bocianovi?

            Sestry a bratia, dostali sme sa do tejto exkluzívnej spoločnosti samého Boha. Viete čo to je?! Aké je to úžasné patriť do tejto skupiny vyvolených detí Božích? Viem, že viete, pretože každý jeden, kto sa znovuzrodil z Ducha Božieho vie povedať, aké nové dimenzie života prišli a prichádzajú. Je až neuveriteľné, že sa i k nám Boh sklonil zo svojho kríža, vystrel ruku a vzal i naše hriechy a vyniesol ich na svetlo, aby neboli viac skryté. Stali sa zjavnými a Boh  - Syn Ježiš Kristus i za ne zomrel. I ja patrím k týmto šťastným a Bohom naplneným ľuďom Božieho kráľovstva – môže povedať každý z nás. Alebo nie ......? Aké pocity v tebe sestra, brat vyvoláva poukaz na to kým si? Že ťa menujú kresťanom? Cítiš ten rozdiel, alebo si ani nepostrehol/la o čom to vlastne je? Prežili sme naozaj to Kristove utrpenie a s ním i radosť zo vzkriesenia?

            Z úst nášho Pána v spoločenstve učeníkov po vzkriesení sme čítali v Jánovom evanjeliu: Blahoslavení, ktorí uverili a nevideli. Nie že by boli slepí, ale nemuseli ako Tomáš dostať reálny dôkaz Božieho vzkriesenia. Blahoslavení, ktorí uverili bez potreby dokázania existencie Boha na základe fyziky, biológie, matematiky, teológie či všetkých akademických vied. Blahoslavení, ktorých viera nepotrebovala dôkazy prerazených rúk, nôh a boku Kristovho.  

            Sestry a bratia, dnes takmer 2000 rokov od tejto udalosti nemôžme vidieť bolesť Kristovu na kríži. Nemôžeme byť prítomní fyzicky na Kristovej krížovej ceste, nemôžeme vidieť zázraky ako v Káne Galiliejskej, ale môžeme cítiť Božie dotyky v nás a v našich bratoch a sestrách. Áno, naša viera je z počutia, ale nielen z neho. Sám zo seba nemôže v Boha uveriť, musí prísť Duch Boží a ja sa musím znovu zrodiť v novom živote. V živote, ktorý je naplnený Kristovou prítomnosťou. Musím sa stať svedkom. A to svedkom pravdivým, ktorý dokazuje skutočnosť.

            Áno, Kristov život, smrť a vzkriesenie je príbehom. Príbehom človeka a Boha, ktorý sa traduje. Je to príbeh ako o tom bocianovi, Mikulášovi a neviem kom ešte. Pre niekoho je to len takýto príbeh. Niekto dokáže ešte akceptovať ten život i to utrpenie a smrť Krista, ako mravný vzor – človeka, ktorý sa obetuje za iných, ale vzkriesenie a Jeho Božskosť už nedokážu akceptovať, pretože to žiada viac. Žiada to VIERU, ktorá ide za hranice logiky a hmatateľných dôkazov. Keby sme tu urobili konferenciu na tému: Vstal Kristus z mŕtvych?, na základe vedeckých dôkazov by sme nevyriešili nič. Nemohli by sme preukázať, ani poprieť toto tvrdenie.

            Tu nastupuje viera. Viera, ako spojenie a jediná cesta k Bohu. Ľudia i hľadajú cestu viery, ale aby dokázali, že sami vedú svoj život a majú ho oni pevne v rukách, vyberajú si až tupé cesty k niečomu „nadprirodzenému“. A tak máme ľudí, ktorí vysvetľujú svoj pôvod z UFO, v každých novinách a v TV sú horoskopy, niektorí veria že sa po smrti stanú mravcami, ale na svete je príliš veľa tých, ktorí boli v minulom živote Kleopatrou, či Cézarom. Ľudia vo svojej túžbe po poznaní svojho bytia, sú ochotní uveriť takým bludom, až rozum zastáva. A takýto budú menovať kresťanov – bláznami, ktorí veria vo vzkrieseného Krista.

            A tu je naša úloha sestry a bratia. Byť svedkami. Byť svedkami viery, ktorá bezpochyby kráča za Kristom. Zoberte si takýto príklad. Príde k Vám niekto na návštevu. Idete jesť. Ste schopný vyzvať Vášho hosťa, trebárs aj dcéru k spoločnej modlitbe pred jedlom? Alebo sa hanbíte? Bojíte sa, že si o vás pomyslia – fanatik a v duchu Vás vysmejú? Sme ozaj svedkami pravej viery. Viery bez dôkazu?

            Viete moji milí; byť tým ozajstným svedkom živého Krista chce niečo dôležité. A to uveriť. Chce to vieru. Nie takú zo seba. Nie akceptovanie faktu Božej prítomnosti, ale skutočnú vieru – istotu a následne život v Kristu. Byť svedkom viery znamená, že mám v sebe vyriešené priority života. Musí my byť jasné, kto je prvý a posledný, kto je Alfa a Omega – začiatok a koniec. Musí my byť jasné, že viera je Boží dar človeku, ktorá oslobodzuje od strachu a neistoty. Ak toto nemám, ak som iba prijal všetko ako fakt, ťažko budem môcť svedčiť o Bohu, keď ho nepoznám srdcom.

            Keď Pán Ježiš prišiel k učeníkom – Od radosti ešte neverili a divili sa. Koľký krát prišla pochybnosť do života tých, ktorí naozaj fyzicky zažili Ježiša? Pod krížom, pri prázdnom hrobe, za dverami domu, pri spoločnom jedení? Až po Kristovom otvorení ich rozumu, až po Jeho milostivom dotyku sa mohli stať svedkami viery. Až vtedy prijali zasľúbenie Otca nebeského. Tu vidíme, že viera je dar – dar, ktorý prichádza z Božej lásky k človeku.

            Sestry a bratia, skúsme vo svetle evanjelia prehodnotiť svoj postoj ku Kristovi. Ako ho vnímame a kam zaraďujem všetky tie slová o Ňom. Sú to len fakty Biblie? Sú to len slová pisateľov? Je to príbeh ako o bocianovi a deťoch? Či je to iba fakt, ktorý sa so mnou vlečie od detský rokov a nikdy som sa nad ním nezamyslel?

            Ak dospejeme k takémuto hroznému výsledku dobre. Pretože sa to môže zmeniť. Pri uvedomení si svojej chyby môžeme a musíme prosiť Boha o silu prekonať naše pomýlenie a prijať tú ozajstnú istotu v Bohu. Musíme žiadať o znovuzrodenie, aby sme boli svedkami, ktorí naozaj svedčia o tom, čo prežili. Čoho sú a boli účastní – a to je život v Kristu a s Kristom. Len vtedy sme dôveryhodnými, ak sme boli pri tom. A tak drahí kresťania, keď sa niekto pozrie na naše spoločenstvo, nech nevidí len múzeum tradícií, ale nech vidí živé tvory naplnené Kristom, ktorý dáva nový rozmer života každému, kto úprimne prosí o vieru a poznanie pravdy.

 

                                                                                  Amen.