Choď na obsah Choď na menu
 


1. po Zjavení

26. 1. 2013

Skutky 10:34 – 43:  Nato Peter otvoril ústa a hovoril: Naozaj, teraz poznávam, že Boh nikoho neuprednostňuje, ale že Mu je príjemný, kto v ktoromkoľvek národe sa Ho bojí a koná spravodlivo. To slovo, ktoré poslal synom izraelským, keď dal zvestovať pokoj skrze Ježiša Krista - a On je Pánom všetkých - veď vy viete, čo sa dialo po celom Judsku, počnúc od Galiley, po krste, ktorý hlásal Ján; ako Boh Duchom Svätým a mocou pomazal Ježiša Nazaretského, ktorý chodil, dobre činil a uzdravoval všetkých diablom posadnutých, pretože Boh bol s Ním. A my sme svedkami všetkého, čo činil v Judsku a v Jeruzaleme, ako Ho aj zamordovali, povesiac Ho na drevo. Toho Boh vzkriesil v tretí deň a dal Mu zjavovať sa nie všetkému ľudu, ale svedkom, Bohom vopred vyvoleným, nám, ktorí sme s Ním jedli a pili po Jeho zmŕtvychvstaní. A sám prikázal zvestovať ľudu a svedčiť, že On je ten Bohom ustanovený sudca živých a mŕtvych. O Ňom svedčia všetci proroci, že pre Jeho meno dosiahne odpustenie hriechov každý, kto verí v Neho.

 

Bratia a sestry v Ježišovi Kristovi!

 

Neviem, aký je vzťah ku čítaniu novín a časopisov u každého jedného z vás, ale poznám vo svojom okolí dosť ľudí, ktorí sa nevedia bez dobrého zdroja informácií zaobísť. V poslednom období som si všimla, že nie je také jednoduché nájsť kvalitnú potravu, ktorá by dokázala utíšiť takýto hlad duše. Ale predsa. Na radu jedného zo študentov, ktorého som učila, kúpila som si pred pár rokmi číslo vtedy nového týždenníka. A bola som prekvapená. Prekvapená tým, že mi človek, navonok sa prezentujúci ako neveriaci, odporučil časopis tvorený kresťanskými autormi a tiež tým, že som tam našla skutočne dobré články. A čítam ho dodnes. Prečo spomínam časopis? Nedávno, keď som listovala v jednom jeho čísle, narazila som na titulok, ktorý znel: Ako sa máme? Článok hodnotil stúpajúcu životnú úroveň Slovákov a naše rýchle privykanie si na vyšší životný štandard. Možno sa zasmejete a poviete si: Aký vysoký štandard? Aké zvyšovanie úrovne? Veď všetko je stále drahšie a naše príjmy to nestíhajú dobiehať. Napriek tomu hodnotenie redaktora prinieslo závery, že máme viac ako sme mali pred 10, 20 rokmi. Z nášho príjmu si môžeme dovoliť viac ako vtedy, aj keď máme pocit, že nám stále niečo chýba. Vtedy sme ten pocit nemali, lebo nás dobre cielená reklama nepresviedčala, že potrebujeme ešte to a tamto. Takže podľa prieskumu sa máme lepšie. Ale, koľkí z nás, by na otázku: „Ako sa máš?“ úprimne odpovedali, že dobre?

Slovensko, bratia a sestry, patrí medzi najšťastnejšie krajiny. Je len veľmi málo štátov, ktoré sú v celkovom pohľade na svet na tom lepšie ako my. Žijeme v mieri, nehladujeme, nie sme bez domova, nechodíme otrhaní, môžeme sa vzdelávať, môžeme slobodne vyznávať svoju vieru a navštevovať spoločenstvá bratov a sestier, ako je napríklad aj toto v kostole, v cirkevnom zbore. Podľa mňa, Slovák, ktorý by povedal, že sa má zle a že je chudobný /za predpokladu, že ho práve nepostretla nejaká osobná, či rodinná tragédia/,  by ostal inde nepochopený. 80% ľudí sveta by mu nerozumelo. Pretože tých 80 %, niekedy sa tvrdí, že až 90% sa má horšie ako my. Často veríme bulvárnym plátkom, ktoré hľadajú na každom a na všetkom len to zlé, negatívne, prinášajú zväčša správy o katastrofách, vraždách a podvodoch a vyvolávajú v nás pocit úbohosti a úzkosti, ktorej mnohokrát ani nerozumieme. Táto doba je dobou extrémneho materializmu, kedy človek majetok stavia do úlohy spasiteľa. S neistotou, ktorú získavame ovplyvnení médiami bojujeme tak, že si hromadíme okolo seba akúsi majetkovú poistku. Akoby sme naozaj uverili, že sa za peniaze dá kúpiť všetko.

Dnešná nedeľa sa nesie v duchu spolupatričnosti s našimi bratmi a sestrami v iných krajinách, hlavne v tých, ktoré sú na tom omnoho horšie ako naša. Neraz počúvame príbehy misionárov z Afriky, z Ruska, Afganistanu, kde sa pokúšajú priniesť ľuďom evanjelium vo veľmi ťažkých podmienkach. Neviem, kto medzi nami je v situácii, že si musí nosiť vodu zo vzdialenosti niekoľko sto metrov. V niektorých krajinách musia. Nebojíme sa zaspávať kvôli bombardovaniu. Niektorí sa boja. Niekto sa sťažuje, že musí vstávať skoro ráno do práce, či do školy. Čo by za to inde dali?!

Pokrstení členovia prvotnej cirkvi nepokladali podľa slov Biblie nič za svoje. Delili sa o to, čo im Pán Boh požehnal s tými, čo boli v núdzi a tak nik nemusel trpieť. Bratia a sestry, to nie je výzva, aby sme teraz odovzdali svoje ťažko našetrené eurá do spoločnej zborovej pokladne, alebo aby sme považovali majetok iných cirkevníkov aj za svoj. Je to skôr upozornenie, aby sme sa na všetko, čo máme, pozerali ako na Boží majetok, ktorý je v našej správe. Ako na prostriedky, ktoré máme v prvom rade využívať pre budovanie Božieho kráľovstva tu na zemi. My sa radi ľutujeme. Radi si vzájomne potvrdíme, aké je to ťažké. A možno pre niekoho skutočne aj je. Veď prísť o prácu, čo je dnes bežné, skutočne nie je jednoduché. Ochorieť a zápasiť so systémom zdravotníctva a poisťovní tiež človeku nepridá. Ale na to sme tu, aby sme to videli a pomohli tomu, kto potrebuje. Obviňujeme vládu z reforiem, a možno niekedy aj oprávnene, ale vláda za nás napríklad v roku 2012 neprehrala 100 miliónov Eur v Športke, KENE, Bingu, či iných hazardných hrách. A koľko prostriedkov, ktoré Pán Boh požehnáva končí v kasách krčmárov a obchodníkov za alkohol a cigarety? Koľko môžu stáť SMS-ky pre voľbu novej superstar, talentu? A čo silvestrovské ohňostroje a zábavná pyrotechnika? Alebo tiež pohľad na odpadkové koše, v ktorých sa nahromadili po sviatkoch toľké nezjedené potraviny, ktoré nám bolo tak nevyhnutne treba.

Kresťania prvých zborov nemysleli iba sami na seba. Uvedomovali si poslanie, ktoré im zanechal Pán Ježiš, teda ísť a činiť Mu učeníkmi všetky národy. A táto veta patrí aj nám, Ježišovým nasledovníkom 21. storočia. Spoznali sme Ho a získali nádej večného života len vďaka tomu, že nám niekto zvestoval evanjelium. Že sme mohli počuť, ako nás Pán Ježiš miluje. A teraz je to na nás, niesť zvesť o Bohu iným. Svedčiť slovami ale aj skutkami svojmu okoliu. Zohrievať ľudí láskou, ktorou Pán napĺňa srdcia svojich nasledovníkov. Byť pri tom, kto potrebuje pomoc a podporu. Ale nielen Vrútky potrebujú spoznať Ježiša. Ježiš nám hovorí, aby sme Mu boli svedkami až do posledných kútov zeme.  Samozrejme, že sa všetci teraz nerozbehneme na lietadlo, ktoré letí do Afriky, alebo na loď do Ázie. Môžeme ale tiež pomôcť. Tým, že podporíme vyslaných misionárov. V prvom rade modlitbou, ale tiež aj finančne alebo materiálne.

Viera je, drahí kresťania, pre všetkých ľudí. Pán Boh nechce stratiť a zatratiť ani jedného, i keď je zrejmé, že nie každý Jeho lásku príjme. Je to vlastne veľká milosť, že nám stále dáva čas a možnosť zvestovať spásu novým a novým ľuďom. Niekedy nám v podpore bránia pochybnosti, či budú peniaze použité správne. Poznáme už veľa rôznych podvodov. Ale bratovi, ktorý nás prosí o pomoc by sme nemali ukázať chrbát. A možno nám bránia predsudky voči iným národom či rasám. Boh ale nie je prijímačom osôb, On miluje každého. Za každého podstúpil Ježiš Kristus smrť na Golgote. Pre každého je pripravená ponuka Božieho kráľovstva. Nezáleží na pôvode, mene, vzdelaní, národnosti alebo rase.

Bratia a sestry, sme šťastní ľudia. Sme šťastní, lebo poznáme Krista a vieme, že On odišiel práve pre nás prichystať miesto v nebi. S touto istotou sa môžeme prebúdzať i zaspávať. Táto istota nás môže potešovať v ťažkých chvíľach zármutku, problémov alebo choroby. Táto istota nás musí viesť ku službe ostatným, ktorí žijú na tomto svete s nami. Práve táto istota nás má i dnes povzbudiť ku tomu, aby sme mysleli na našich spolubratov v Malawi, Rusku, Rumunsku, Afganistane i na Ukrajine, ktorí sa snažia v ťažkých podmienkach prinášať svedectvo kresťanskej viery.

Prosme dnes svojho Boha, aby nám otvoril srdcia pre lásku a pripravil ruky ku štedrosti a službe. Prosme Ho, aby sme otvárali svoje ústa ku svedectvu evanjelia a mali uši pre volanie tých, duchovne hladných. Prosme Ho o vedenie a usmerňovanie v našom konaní, ktoré by nemalo iba byť našou snahou, ale ovocím viery a produktom pôsobenia Svätého Ducha v nás. Prosme svojho Pána, aby sa aj tieto slová nestali iba konštatovaním toho, čo by malo byť, ale povzbudením pre to, čo bude v našom zbore hojne rásť a pôsobiť. Amen.