Choď na obsah Choď na menu
 


1 Korintským 9:19 a 23  

Lebo hoci aj slobodný od všetkých, dal som sa do služby všetkým, aby som čím viacerých získal. A to všetko robím pre evanjelium, aby som bol jeho spoluúčastníkom.

 

 

Drahé sestry a bratia;

            Služba. Čo rozumieme pod týmto pojmom? Niekoho hneď napadne ten obchodný význam – služba, ktorá sa dá kúpiť. Ako napríklad holičstvo, obchod, ... Niekto si ju prenesie do sociálnej oblasti – služba starostlivosti o chorých, starých, či bez práce. Niekto ďalší si ju identifikuje ako pomoc v ťažkostiach, či v chorobe. Ale tiež je to aj v dnešnej situácii obeť Pána Ježiša Krista, ktorý zostúpil z nebeských výšin sem na zem medzi nás, aby slúžil. Mne tebe, každému, kto o túto službu lásky požiada.

            Započúvajme sa do dnešného príbehu: Ktosi padol do studne a nemohol z nej von.

  • Jedna dobrosrdečná osoba, ktorá tade šla, povedala:“ Je mi ťa strašne ľúto. Cítim tvoju bolesť.“
  • politik angažovaný v soc. sfére, ktorý tadiaľ tiež šiel, povedal:“ bolo to logické, že skôr-neskôr do tej studne niekto spadne.“
  • Zbožná duša povedala:“ do studne padajú len zlí ľudia.“
  • Opozičný politik sa zaviazal, že podá protest na vládu
  • Novinár prisľúbil polemický článok do večerníka
  • Smutný skonštatoval, že jeho studňa je horšia
  • Optimista povedal:“ mohlo to byť horšie .“
  • Pesimista:“ skĺzneš ešte hlbšie.“
  • Ježiš, keď videl človeka, chytil ho za ruku a vytiahol von.

Teraz ste sa určite pousmiali, aký pravdivý je tento príbeh. Ako veľmi pripomína dnešný svet a službu jednotlivcov ľuďom i spoločnosti. Ak by sme sa pozreli na jednotlivé postavy z nášho príbehu, možno by sme sa v niektorej i našli. I tu sa prejavila služba v mnohých formách a podobách.

            Ak sa nás opýtam, ako slúžime my, čo nás ako prvé napadne? A slúžime vlastne niekomu a niečomu? Keďže ste sem dnes prišli, predpokladám, že chcete slúžiť Bohu. Byť v spoločenstve, ktoré sa prišlo posilniť do ďalšej služby na vinici Pánovej, ale tiež chceme na dnešnej Bohoslužbe slúžiť aj sami. Práve v tejto chvíli piesňami, modlitbami a spoločenstvom, ktoré utvárame spoločne, tu v chráme, ako kresťania. Je to dobré a správne, pretože ak chceme slúžiť správnym spôsobom musíme najskôr prijať službu, ktorú nám vždy na tomto mieste ponúka Boh. On sa nám samým stal služobníkom. A to v jeho Slove, jeho sviatostiach a spoločenstve bratov a sestier. A v prvom rade vo svojom Synovi, ktorého si počas Vianoc pripomíname. Pripomíname si Jeho narodenie – službu obete pre hriešnika. Toto je jedinečná – špecifická služba Boha ľuďom. Počlovečenie samého Pána Boha v Synovi Ježišovi – Betlehemskom dieťati.

Ale pozrime sa na tú našu. Všetci, tí, ktorí prešli okolo studne v ktorej bol človek, konali svoju službu. Avšak miesto lásky, milosti, milosrdenstva, vľúdnosti, pokory, úsmevov, smiechu radosti počul a videl človek v studni – žiadostivosť, grimasy, kopance, výsmech, plač a egoizmus s pýchou. Toto nebola a nie je služba. Sestry a bratia. Stačilo tak málo – načiahnuť sa a podať ruku a všetko sa razom zmenilo na ozajstné milosrdenstvo a lásku, ktorá by mala napĺňať svet. Toto Kristus urobil. Bol a stále je vzorom služby nám ľuďom. Denne nám podáva ruku, aby nás vytiahol k sebe – do POKOJA a ISTOTY VIERY, ktorá je v Ňom samom. Všetci ostatní sa na nás a i na seba dívajú a slová prerčia 1000-násobne ich, ale kriticky povedzme, i naše činy. Vieme hovoriť, konanie skutkov však nechávame na druhých. Poúčame a hovoríme o „istotách“, ktoré sa razom pominú s našou odvahou urobiť k nim prvý krok – ako to podanie ruky tomu v studni – veď čo keby tam stiahol aj mňa. Niečo nás akoby pútalo k tomu len prejsť okolo tej studne – prehodiť pár slov, ešte tak vyjadriť súcit – ale to je všetko. Akoby čin lásky bol chorobou, či infekciou, z ktorej by mohlo vyrásť niečo, za čo by ma svet – neveriaci svet odsúdil, či vysmial. Hlupák – veď tam mohol spadnúť tiež!!! . Ľahšie a bezpečnejšie je niečo len tak podnosom zamumlať a ísť ďalej svojou cestou. O nič a nikoho sa nestarať. Veď ešte by z toho mohlo vzniknúť niečo viac. Veď nejde len o to vytiahnuť takého človeka. Treba s ním potom stráviť i trochu času. Zistiť, či má čo jesť, či nie je smädný, či sa má do čoho prezliecť a tak ďalej. Jednoducho nie je to až také jednoduché naozaj slúžiť. Sme poviazaní konvenciami, vlastným strachom a neznalosťou evanjelia. Možno trochu tvrdé, ale pravdivé. Veď ak by sme poznali evanjelium o koľko viac lásky by bolo medzi nami.

            Apoštol píše: 19 verš – Lebo hoci aj slobodný od všetkých, dal som sa do služby všetkým, aby som čím viacerých získal. Sloboda. Toto nám chýba – byť slobodný od pozemských vecí. Od zhromažďovania majetku, od seba lásky, od zbožstvovania seba samého – jednoducho byť slobodný od hriechu. Boh sa z nebeskej výsosti narodil v dieťatku – bezmocnom dieťatku Ježišovi – to je teda výhra! To je teda šťastie žiť v Betleheme pred dvetisíc rokmi pod krutou nadvládou Rimanov – vo svojej, ale zároveň cudzej zemi. Apoštol si vzal za svoj pravý vzor Krista Ježiša. Stal sa jeho nasledovníkom a vzdal sa všetkých vecí, ktoré ho pútali k zemi a vtedy sa jeho duch vzniesol a pochopil, že len v Kristu môže naozaj slúžiť. Len v ňom sa služba stáva evanjeliom ostaným. Pretože cez skutky lásky – službu, ktorú urobil skrze svojho syna Boh nám ľuďom, vedie cesta do večnosti nádeje.

            Skrze lásku sa stávame otrokmi Boha. Služobníkmi Bohu i ľuďom skrze službu Krista. Tento na seba vzal všetky naše hriechy. Stal sa služobníkom nám ľuďom pre lásku, ktorou nás miluje. Nie frázy, ale skutky. Nie reči o obetovaní za druhých, ale reálna bolesť v klincami prebitých rukách a nohách. Toto z Božieho Syna urobilo služobníka. Toto je základ na ktorom musíme stavať našu službu ostaným, aby sme boli skrze evanjelium – radostnú zvesť o vykúpení hriešneho človeka, spoluúčastní na radosti nebeskej.

            Na zemi od dôb počiatku sveta bolo množstvo ľudí, ktorí dobre slúžili Bohu i ľuďom. Ábel, Mojžiš, Józue, Dávid, Proroci, Ján Krstiteľ, Šimon, Peter, Pavol, Štefan – ten Štefan, ktorého ukameňovali za lásku a službu Bohu. Nemali to ľahké. Pretože cesta k Bohu nie je len prechádzka po ružovej záhrade istoty a radosti, ale sú na nej i tŕnisté chvíle života, ktoré prekonávame v spoločenstvách s Bohom i navzájom.. Je to cesta služby a obete pre lásku v Kristu. Kristus si musel zohnúť chrbát, keď podával ruku mužovi v studni. Nechcel len pozerať z hora, chcel byť s tými – s nami, ktorý sa plazia v prachu všedných dní, premáhaní starosťami sveta.

            Skúsme sestry a bratia, zhodnotiť našu službu. Teraz, deň po narodeninách Božieho Syna. Skúsme sa zamyslieť, čo sme vykonali preto, aby sme boli účastní na evanjeliu Ježiša Krista. Na tej radostnej zvesti o narodenom Kristovi. Aby sme čím viac stratených a blúdiacich priviedli pred betlehemskú maštaľ, v ktorej čaká na ľudské srdcia Spasiteľ. Pastieri prišli a slávili. Nie v tichosti, ale oslavujúc a chváliac Hospodina vrátili sa k svojim ovečkám, čoby služobníci. Presne tak isto, ako Kristus – Pastier sveta sa postaral o nás. Máme ústa, ktoré hovoria a máme i ruky, ktoré dokážu konať. Preto – vyberme sa do sveta a spravme zmenu ducha - služby. Zmeňme ten náš mikrokozmos  rodiny, priateľov,  známych. Zmenu slov na skutky ducha  v medzi nami v našich Vrútkach v našej krajine, ktoré  tak   veľmi    potrebujú     našu službu. Nebojme sa, pretože prví budú poslední a poslední budú prví. Vyznajme pred svetom, koho sme. O čom sú naozaj Vianoce o čom je vlastne život. Začnime skrze naše ruky pretvárať tento svet. Veď sa nemáme prečo hanbiť a báť. Máme svoj vzor v Kristu, ktorý prišiel ako služobník, naplniť vôľu svojho Otca. Nech nás v tejto službe posilní sám Boh.

                                                                                  Amen