Choď na obsah Choď na menu
 


20. nedeľa po Trojici

26. 10. 2012

Matúš 22:1-14  Ježiš hovoril im zase v podobenstvách:  Kráľovstvo nebeské je podobné človeku-kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi:  I poslal sluhov, aby povolali pozvaných na svadbu; ale nechceli prísť. Poslal zase iných sluhov s odkazom: Povedzte pozvaným: Ajhľa, pripravil som hostinu, voly a kŕmny dobytok som pobil a všetko je hotové; poďte na svadbu!  Ale oni nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom  a ostatní pochytali jeho sluhov, zhanobili ich a pobili.  Kráľ sa rozhneval, poslal vojská, zahubil vrahov a ich mesto podpálil.  Potom povedal sluhom: Svadba je pripravená, ale pozvaní neboli jej hodní;  preto choďte na rázcestia a koho len nájdete, zavolajte na svadbu!  A sluhovia vyšli na cesty a pozháňali všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých. I naplnila sa svadobná sieň hodovníkmi.  Keď potom kráľ vošiel pozrieť sa na hodovníkov a uzrel tam človeka neoblečeného do svadobného rúcha, povedal mu: Priateľu, ako si sem vošiel, keď nemáš svadobné rúcho? A on zanemel. Vtedy povedal kráľ sluhom: Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho do vonkajšej tmy; tam bude plač a škrípanie zubov. Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.                  Amen

 

Drahé sestry a bratia;

            Priblížim Vám ostatné 3-4 týždne našej domácnosti. Moja manželka sa volá Janka – to len aby ste sa vedeli vžiť. Takže: „Jankáááááá – nevieš kde mám tabličky? Jankááááá, kde má Veronika“ – naša dcéra – „petšopákov? Jankáááá, kde mám Biblický atlas? A naopak: „Maroš, nevieš kde mám noty? Nevieš, kde je miešač do pekárne? Nevieš, kde sme dali topánky a čiapky?“ A dieťa sa stále pýta: „Oci, mamííí kde mám plyšákov? Kde mám tú a tú knižku? A neviem si nájsť sveter.“ Určite to poznáte, ak ste sa sťahovali – určitú dobu žijete v krabiciach a s krabicami a náhodne nachádzate to, čo ste pedantne zabalili a odložili, aby sa to nestratilo. Občas je to smiech a inokedy na plač, keď hľadáte odloženú dôležitú vec. Lenže – nie všetko sa Vám podarí aj nájsť. Niektoré veci sme odložili tak dobre, že aj po vybalení netušíme, kde by mohli byť a niektoré sa jednoducho navždy stratili.

            Prirovnám to ešte k jednému zvláštnemu tvorovi, ktorý žije v každej jednej z našich domácností. Možno ani netušíte, že tam je, ale on je naozaj tam. Je zvláštny a jedáva len jednu jedinú vec – ale pravidelne. Je to takzvaný: PONOŽKOŽRÚT. Ponožkožrút je prefíkaný. Nikdy ho neuvidíte, ale dôsledok jeho žitia s nami pociťuje každý. Ponožky – teda vždy len jedna, sa stáva jeho potravou. Iste máte aj vy doma nejakú krabicu plnú jednej ponožky z páru, pretože sa druhá záhadne stratila. Tak tu je vysvetlenie. Je za tým tento záhadný tvor.

            Sestry a bratia – začal som tak trochu humorne. Každý jeden deň môžeme niečo stratiť a  aj strácame. Veci, priateľov, spomienky, čas. Od hmotných po nehmotné. Všetko toto sa dá stratiť. Také priateľstvo sa ľahko hlúpou poznámkou, či skutkom zmení na kamarátstvo, neskôr na „Poznáme sa.“ a nakoniec sú bežné slová: „A kto to je?“. Niečo sa dá následne nájsť opäť, ale mnohé zostane pochované navždy. Tok času ich prikryje svojou hmlou zabudnutia. Možno si to uvedomujeme na priateľstvách, ktoré sme mali  a dnes ich niet, alebo na spomienkach, keď si pozeráme fotografie minulosti a spomíname na stratené. A na niečo si človek nespomenie ani za nič na sväte. Buď to bolo tak zlé, že to chcel úplne vytesniť, alebo to nebolo dôležité a rýchlo na to zabudol. Dotýkalo sa to len okraja jeho života a po získaní tejto skúsenosti, viac nepotreboval.

            Sestry a bratia. S takýmto zabúdaním a strácaním sa stretávame aj v duchovnom živote. A možno tu viac, ako inde, hoci práve duchovný život a veci s ním spojené, sú tým najdôležitejším v našich životoch. Nik okrem Boha – živého Boha Ježiša Krista nám totiž viac nevie dať. Večný život. A na toto akosi človek rýchlo zabúda. Ak by sme prešli domácnosti stoviek, tisícov a možno miliónov ľudí našli by sme v ich fotoalbumoch, v ich životoch spomienku na krst, či dokonca konfirmáciu. Vyznanie viery v Trojjediného Boha – Pána nebies i zeme. Zabudnutú, stratenú vzácnu príležitosť osobného stretnutia sa s Bohom. Priatelia, práca, rodina, koníčky, alebo len nezáujem v nich nahromadil hmlu zabudnutia na to vzácne, čo sa človeku ponúka. Spoločenstvo s Pánom Bohom. Stratené a zabudnuté, ktorého príčinou je človek.

            V dnešnom texte sa píše o kráľovi, ktorý pozval na hostinu – na svadbu svojho syna a oni odmietli. Sestry a bratia – koho si pozvete na svadbu? Nepriateľa či priateľa? Neznámeho či známeho? Niekoho, kto vám môže byť ukradnutý alebo niekoho na kom vám záleží? Odpoveď je jednoduchá. A predsa tí, ktorých kráľ považoval za hodných pozvania, odmietli – ba dokonca to považovali za nemiestne a až otravné. A tvrdo sa porátali so sluhami, ktorí ich prišli pozvať na svadbu. Netúžili po priateľstve, po stretnutí, po spoločenstve – ich ťahal len zisk a zárobok. Pole, obchod, peniaze, zisk. Čo tam po spoločenstve. Cítite v tom tú tragickú metaforu k dnešnému svetu? K ľudstvu 21. storočia? Tu nestrácam ponožku, či miešač do pekárne. Tu strácam záujem o človeka, brata, priateľa. Svet nás učí a núti k tvrdému individualizmu, komercii, k zisku bez zábran a ohľadov na druhých. A toto sa deje aj v duchovnom živote. Vo vzťahu k Bohu.

            My tu dnes sedíme a počúvame a vytvárame spoločenstvo. Prišli sme na pozvanie k slávnosti Bohoslužby. Niekto zareagoval ako dieťa, iný zas ako dospelý. Niekoho oslovil Boh cez starú mamu, či otca, niekto vyrastá v kresťanskej rodine a sedáva pri stole Pána od mala. Niekto musel prežiť ťažké trápenie, aby si uvedomil, že ho Boh pozýva a niekto v šťastí spoznal milostivú Božiu ruku. Ale sú mnohí, ktorí sú ešte hluchí a slepí a my sme tu, aby nestratili aj oni príležitosť k stretnutie živého Boha. Ty sestra, ty brat, ja – my. My sme prijali pozvanie a musíme poslúchnuť Boží príkaz a tiež pozývať do spoločenstva ďalších. Takých, ktorí ešte nepočuli, ale aj takých, ktorí už zabudli na krstný či konfirmačný sľub. Na tých, ktorí kedysi patrili k Božím deťom a dnes nevedia nájsť cestu, ani k modlitbe v tichu svojich domácností.

Text, ktorý sme čítali totiž pokračuje strašným koncom takýchto ľudí. Zomrú – zomrú v samote. Budú odsúdení samotným kráľom k smrti. Toto podobenstvo je  nielen pre nich, ale hlavne pre nás, ktorí ho počúvame. Je pre nás a náš život veľkým zdvihnutým prstom. Tí vonku to nemajú ako počuť – tí sú zatiaľ stratení – hluchí, slepí – ale my sme cirkev, ktorá im to musí povedať. V láske, ale aj odvážne v sile Ducha Svätého, ktorý nás teba, mňa povedie. Pozvať ich, tak, ako nás pozval Boh.  Možno nás pozval z ulice, alebo z rodiny – to som už hovoril je však dôležité, že som dostal a počul jeho pozvanie a zareagoval som. A nielen že som prišiel, ale obliekol som sa do svadobného rúcha, pretože viem, že je to najdôležitejšie stretnutie môjho života. Neprichádzam len tak – no uvidím, čo bude, ale prichádzam s jasnou túžbou po spoločenstve. Prichádzam s úctou a vďakou, že ma môj Boh prijal za svoje dieťa. To je to svadobné rúcho. To, ktoré chýbalo tomu jednému, ktorého poviazali. Ten sa prišiel len najesť, len využiť chvíľu. Zneužiť vzácnu chvíľu radosti svojou vypočítavosťou. To je ako keď niekto vníma cirkev len ako spolok, kultúrnu inštitúciu, kde za 50-100 € dostane, čo sa mu zachce. Spomenie si len pred krstom dieťaťa, že aj on je pokrstený, pred sobášom, či pri pohrebe. Cirkev – teda Pán Boh nie je automat, aj keď mnohí Ho presne takto berú. Je Kráľom, je Pánom, je Tvorcom a Vládcom.

            Sestry a bratia. Som rád, že nás tu dnes Boh zhromaždil. Že nás zavolal z ciest, rázcestí, z domov. Som rád a moje srdce horí radosťou, že sme prijali Jeho pozvanie k svadobnému stolu a nemusíme už v živote hľadať jeho zmysel, pretože ten sme dostali darom. Je ním večnosť v nebesiach. Zároveň vnímam veľkú zodpovednosť – a verím, že aj vy – my spolu ako cirkev – za tých, ktorí ju stratili. Hľadajme ich, hľadajme týchto ľudí a dajme im počuť zvesť evanjelia. Radosti večného života. Je zadarmo. Cena bola zaplatená na Golgote. Staňme sa cirkvou, ktorá nielen slovom, ale činom lásky hľadá stranené dcéry a synov. A Pán Boh sa prizná k našej službe a budeme rásť na Jeho daroch milosti v cirkvi, ale aj v osobnom živote. On nás už našiel. Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených. Vy ste vyvolení – my sme vyvolení k Jeho stolu, k Jeho službe. Tešme sa s toho a robme z láskou ti, čo  robí on sám nám – hľadajme s druhými ich stratené cesty do spoločenstva Božích detí.

                                                                                                          Amen.