Choď na obsah Choď na menu
 


20. po Trojici 2013

Jakub 1:23-24  Lebo ak je niekto poslucháčom slova, a nie činiteľom, podobá sa mužovi, ktorý si v zrkadle pozerá svoju prirodzenú tvár;  videl sa totiž, ale odišiel a ihneď zabudol, aký je.

Jakub 2:10  Lebo keby niekto celý zákon zachoval, ale previnil by sa v jednom (prikázaní), previnil sa proti všetkým.

 

Drahí priatelia;

            Je nás tu málo. V našom cirkevnom zbore máme zapísaných takmer 900 členov a ako je možné, že nás tu je dnes len niečo viac ako 100? Je to od nás nezodpovedné. Sme leniví prichádzať do chrámu a chváliť Boha. Mali by sme sa hanbiť a zamyslieť sa sami nad sebou. Som veľmi, ale veľmi pohoršený. Kde sú všetci ostatní ... ?

         Ospravedlňujem sa Vám, že som Vás nevinných takto kritizoval. Ale bolo to naschvál. Bolo to preto, aby som poukázal na absurdnosť mojej kritiky voči Vám. Aby som poukázal na to, ako sa my sami často chováme k iným ľuďom a k Bohu. Je naozaj divné, ak vyčítam neprítomnosť veriacich na Službách Božích tým, ktorí tu sedia – Vám ale aj mne. Ešte raz prepáčte, ak som sa niekoho dotkol, ale muselo to byť na začiatku, aby sme si boli vedomí chyby, ktorú mnohokrát sami robíme. Neprávnej a zlej kritiky.

            Viete sestry a bratia, kritizuje sa ľahko. Zažili ste to vo vlastnom živote, tak isto, ako ja vo svojom. Nájsť však nové obzory je zložitejšie. Často krát si vyčítame veci, za ktoré nemôžeme. Mnoho krát kritizujeme a neponúkame iné východiská. Stane sa, že hádžeme vinu na Pána Boha a na svoju hriešnosť a pýtame sa – tak kde si Bože, keď sa toto deje? Skúste si  spomenúť na to, čo sa mnohokrát zazlieva kňazom ale i kresťanom – „Vodu káže a víno pije“. Však to poznáte – to je ako v evanjeliu o  brvne a o trieske v oku človeka. Toto sa mnohokrát deje i s nami i keď sa nám to samým nepáči. Stane sa, že naozaj kážeme vodu a potichučky , v skrytosti mysliac si, že nás Boh a ani ľudia nevidia, popíjame si to svoje vínko hriechu. Kritizujeme a sami prehliadame svoj poľutovania hodný odraz v realite života.  Smutné - hriešne.

            Ešte raz sa vrátim k tomu začiatku. Určite Vás zabolelo a možno i pichlo pri srdci, že „Prečo nám to  náš brat farár hovorí?“. A možno ste sa cítili i dotknutí neoprávnenou kritikou. A to bol naozaj cieľ začiatku dnešnej kázne. Uvedomiť si nespravodlivú kritiku. O čo lepšie by znelo: Drahí priatelia, ďakujem Bohu za to, že ste sem napriek počasiu a chorobám prišli a hoci by nás malo byť viac nevadí, pretože kde sa dvaja stretajú v Božom mene, tam je Boh prítomný. Poďme sa modliť za tých, ktorí nevedia nájsť cestu do chrámu.

            Však to znelo inak? Síce kriticky a predsa s láskou. Lenže toto môže odznieť iba vtedy, ak vidím hlboko do spoločenstva v ktorom žijem. Keď viem, že ľudia poznajúc Božiu vôľu vedia čo je modlitba a čo je vďačnosť za spoločenstvo. Ale vieme to? Vieme a chceme milovať toto spoločenstvo Božích detí s celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle? Zhodnoťme to sami v sebe.

            Nie dnes si nejdeme hovieť v pochvalách, ani v hanení. Dnes chcem hovoriť o kritike, ktorá vychádza zo zdravého svedomia. Zo svedomia, ktoré žije Božiu vôľu, ktoré pozná cestu po ktorej má kráčať človek – kresťan. A to ma vedia k otázke – Čo je to svedomie? Čo to je? Je to nejaký orgán v mojom tele, či norma, ktorú vo mne budovali rodičia výchovou, spoločnosť etikou a morálkou a moje samotné prežívanie skúseností? Áno i to, avšak u kresťana musí byť všetko ponížené Božej vôli, ktorú si prečítam v Biblii a prežijem na modlitbách. Sestry a bratia, ten kto si odpovedal, že svedomie je Boží hlas v nás, odpovedal správne. Svedomie je pozitívna i negatívna kritika môjho Boha, ukazujúc v Božom Slove únik z hriechu.

            Totiž to svedomie sa nemá prebúdzať len pri zlých skutkoch – skutkoch tmy, aby nás napomínalo, ale i pri skutkoch lásky, aby nás tešilo. Ak je svedomie Boží hlas, potom znie stále. Kritika nie je len negatívna, poukazujúca na naše chyby, ale i pozitívna, ktorá dáva riešenia. Preto je náš Boh láskavý, pretože dáva poznanie pravdy a to i tej, ktorú nechceme poznať. Pravdy znejúcej v svedomí. Pravdy, ktorá sa na nás pozerá zo stránok Biblie.

            Sestry a bratia. Podľa slov Ježiša Krista by sme mali byť mestom na kopci – osvieteným svetlom pravdy, hodným nasledovania. Túžby ostatných ľudí prejsť bránou večnosti do nebies spolu s nami. Ale sme takýmto mestom? Sme svetlom, ktoré osvecuje cestu hľadajúcemu a i mne samému? Je ťažko odpovedať na túto otázku, keď neviem a nepoznám ako mám svietiť – keď nepoznám Božiu vôľu. Keď nemám čistý a úprimný vzťah so svojim Bohom.

            Mnohí sa na seba pozeráme skrz ružové okuliare. Vidíme samých seba zidealizovane. Veď sa modlím, povie si pravoverný kresťan, i do kostola a na biblickú hodinu prídem, dokonca čítam Bibliu, tak prečo by som nemal byť v Božích očiach dobrý. Veď som lepší ako ostatní moji bratia, či sestry. Je úžasné, keď veci ako je spoločenstvo chrámu, spoločenstvo Biblie, spoločenstvo modlitby prežívam vrúcne celým svojim životom v slovách i skutkoch. Keď prestávam byť iba poslucháčom, ale stávam sa i činiteľom Božieho Slova. Vtedy sa môj Boh usmieva. Vtedy netiekla krv Kristova zbytočne. Vtedy môžu vidieť ostatní, že vo mne horí plameň Ducha Svätého a ja kráčam ruka v ruke s Kristom v ústrety nebesiam. Na to však treba odvahu. Pretože k pravému poznaniu Božej lásky a milosti treba poznanie mojej vlastnej slabosti. Nie ju skrývať, ale odhaliť pred Bohom a ak treba i pred ľuďmi a byť úprimný, túžiaci po náprave – vyzdravení. Nie ako u Jakuba čítame: Lebo ak je niekto poslucháčom slova, a nie činiteľom, podobá sa mužovi, ktorý si v zrkadle pozerá svoju prirodzenú tvár;  videl sa totiž, ale odišiel a ihneď zabudol, aký je. Takýto človek je stratený. Blúdi, pretože mu skutočnosť života a jeho samotného uniká medzi prstami.

            Vždy som obdivoval ľudí, ktorí prichádzali zaplavení ideami dobra. Ideami ako čo zlepšiť na mne, či na druhých. Takýto ľudia vždy prídu, keď majú pocit, že treba niečo riešiť, alebo len tak z dlhej chvíle. Zaklopú na dvere vášho domu i srdca a ... často krát ublížia a nepomôžu. Vždy som rozmýšľal kde robím chybu, prečo aj ja nemám také a onaké nápady. Občas síce vybuchnem, keď už vidím, že niečia „múdrosť“ siaha do neba, ale stále to nie je ono. A nedávno som to pochopil. Neviem to pretože to nevidím skrz svoje brvno v oku. Pochopil som, že nemám patent na rozum. Pochopil som, že ho nemá ani môj brat, či sestra, ktorí má vždy naporúdzi múdre kritické slová. Pochopil som, že sa len hráme, ako v divadle a občas si vymeníme roly a hráme ďalej. Nekriticky a bezhlavo. Nie všetci, ale mnohí.

      Krásne je kázať o milosti a láske, ktorú v Kristu máme k dispozícii, ale ťažšie je dostať sa k týmto ideálom. Viete, keď ako kresťan hovorím o kradnutí ako o zle, čo vedie do pekla a pritom mi nerobí problém obrať susedovi strom, vykopať zemiaky, vytiahnuť noviny zo schránky, alebo čo ja viem čo ešte. Keď mladí kresťania hovoria, aké dôležité je byť poctivý a pritom im nerobí problém počúvať skopírované MP3-ky a ešte k tomu kresťanské, keď ohováram suseda, spolužiaka, či spolupracovníka, je to strašné. A vrcholom je to, keď si dokážeme tieto svoje skutky tmy ešte aj obhájiť dobrými cieľmi. Poznáte „Kto nekradne, okráda svoju rodinu, spoločenstvo, cirkev, zbor...“ Ale tu, sestry a bratia – účel nesvätí prostriedky. Účel je iba ohniskom v reťazi diablovej hry. Skutky tmy zahalia všetko naše počínanie. Božie slovo o tom hovorí jasne. Lebo keby niekto celý zákon zachoval, ale previnil by sa v jednom (prikázaní), previnil sa proti všetkým. Nikto z takto konajúcich neprekročí prah nebeského kráľovstva. Nikto. Boh nás chce mať čistých. Ako kresťania sa máme snažiť ukázať svetu Božiu lásku vo všetkých podobách a tak ho meniť k lepšiemu. Nestratiť príležitosť na zvesť evanjelia. Postupne vytvárať obraz raja tu na zemi. Dnes tu opäť stoja rodičia a krstní rodičia, ktorý prinášajú k oltáru najvzácnejší dar. Dar života vo svojom dieťatku, ktoré chcú vložiť do dobrých a láskavých Božích rúk. Vy ste tým svetlom milí rodičia a krstní rodičia, ktorí majú svojim deťom ukázať cestu k Bohu. Svietiť im životom na cestu, kde môžu stretnúť Ducha Svätého a on ich môže naplniť vierou. Nebude to ľahké ani jednoduché – svet ponúka mnoho vecí, ktoré nám dokážu zahať cestu k Pánu Bohu. Nehľadajte výhovorky a ospravedlnenia, ale hľadajte cestu, aby ste ako rodina mohli byť Boží.  

            My ostatní - nedovoľme, aby nás ovládla nekritická predstava o našej dokonalosti. Apoštolovia sa učili celý život poznávať Boha a to sním žili bok po boku. Staňme sa pevní v pravde Božieho Slova. Ak sa Bohu oddáme celí, diabol stratí nad nami moc a my sa staneme naozaj slobodní. Slobodní pre kráľovstvo Božie, ktoré nám vybojoval Ježiš Kristus. V ňom je ideál – On je ideál ktorý by mal hľadieť z nášho zrkadla života. Naberme odvahu a spolu s Kristom spravme krok k poznaniu pravdy o sebe. Je skrytá v modlitbách, Slove Božom a spoločenstve bratov a sestier. Nech nám v toto pomáha sám Trojjediný Boh Otec, Syn  i Duch Svätý. 

                                                                                                                                            Amen.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.