Choď na obsah Choď na menu
 


1 Tesalonickým 2:7 - 9:  Ako Kristovi apoštolovia mohli sme síce požadovať vážnosť, ale boli sme prívetiví k vám, ako keď dojčiaca matka láska deti. Tak sme sa vinuli k vám, že sme boli hotoví dať vám nielen Božie evanjelium, ale aj vlastné duše, pretože sme si vás zamilovali. Iste sa pamätáte, bratia, na našu prácu a námahu. Vo dne v noci sme pracovali, len aby sme nikomu z vás neboli na ťarchu, a tak sme vám kázali evanjelium Božie.

 

Sestry a bratia;

Nedávno som pozeral film Pán prsteňov a tam sa jeden vládca neustále sťažoval, alebo lepšie povedané mal problém s tým, že keď zomrie, nebude sa môcť pripojiť k svojim predkom – teda, že sa bude hanbiť pred svojimi otcami vo večnosti. Hanbiť sa za to, že nebol hrdinom. Je jasné, že nakoniec hrdinsky zomrel a mohol sa pripojiť k svojim otcom.

Tiež sa mi stalo, že keď sa nám narodil náš malý Alexander, priatelia, ale aj známi ma pristavovali a hovorili, že konečne máme deti-párik. Dievčatko, ale aj chlapca. Že môžem byť hrdý otec, pretože mám syna.

A ešte jeden príklad poviem. Poznám jednu rodinu, ktorá má viac detí. A viem, že je to len kvôli tomu, pretože otec chcel chlapca a dovtedy mal len dcéry.

To sú len tri príklady, ako je naša spoločnosť patriarchálne postavená. Hoci, práve my, Slovania sme boli skôr matriarchálne založení – aj keď pôvodné falošné pohanské božstvá boli skôr muži, ako ženy. Vykazujeme však typický európsky model – otec hlava rodiny, ktorá sa má postarať a žena je skôr na výchovu a domáce práce. Akoby v jeho tieni. Je to zaujímavé, že to platí ešte aj v 21. storočí. Psychológovia hovoria, že je nesmierne dôležité, aby deti mali vzor aj ženský a aj mužský. Je zle, ak jeden chýba. Vtedy dieťa vyrastá deformovane.

Dnes ale chcem, sestry a bratia – hovoriť o ženách. O ženách, ktoré si vážil a ctil aj Pán Ježiš, hoci žil v dobe typicky patriarchálnej. O ženách, ktoré aj dnes tvoria väčšinu našich cirkevných zborov. O žene – Márii – matke Pána Ježiša, ktorá musela pretrpieť veľkú bolesť, keď jej syna ukrižovali, hoci bol nevinný. Pohľad na Boha je nám predstavovaný pomerne často v mužskom obraze. Otec, Pán, Hospodin. Boží Syn je synom – mužom. Ale Boh má v sebe aj všetky vlastnosti, ktoré sa v láske odrážajú v ženách, matkách, ktoré milujú a starajú sa o svoje deti. A matku nám dáva za príklad aj apoštol Pavel, ktorý hovorí, že jeho prístup k ľuďom, ktorým išiel zvestovať slovo Božie bol taký naplnený láskou a nehou ako prístup matky, ktorá dojčí svoje dieťa – teda to najmenšie, nevinné, ktoré potrebuje veľmi veľa pozornosti a starostlivosti. Pokračuje síce opisom svojej práce, ako vo dne v noci pracoval, aby nebol na ťarchu a tak zvestoval evanjelium, ale aj tu môžeme vidieť, že matky často zvestujú Božiu lásku svojim deťom nie záplavou slov, ale konkrétnym činom, či celodennou a často aj celonočnou námahou.

Biblia má úctu k ženám, k matkám. Aj dnešný svet by ju chcel aspoň formálne mať – napríklad cez takýto sviatok. Spomína sa v rôznych rozmeroch. Pripravujú sa mnohé programy. Zaspievať pesničku, či povedať básničku, odovzdať kvietok – to všetko poteší a urobí akože za dosť. Ale sme skutočne spoločnosťou, ktorá si váži matku a materstvo? To je otázka na dlhú diskusiu. Tak sa opýtajme inak: Aký prístup mám ku svojej matke? Nie len dnes, keď možno vykonám obligátny telefonát, ale každý deň?

Dnešný text hovorí o svedectve viery, o odovzdávaní evanjelia cez konanie lásky. Lásky, ktorá je príkladom vzťahu jedných k druhým a k Pánu Bohu zároveň. Poviem Vám jeden príbeh:

Sicílsky mních Epifanus objavil v sebe Boží dar: vedel maľovať. A tak sa rozhodol, že namaľuje Kristovu tvár, ktorá mala byť veľkolepým dielom. Ale kde nájsť vhodný model pre túto tvár? Aby v nej bolo utrpenie, bolesť, ale zároveň aby z nej vyžaroval pokoj, radosť a hlavne víťazstvo? Aby bola tvárou človeka, ale aj Boha zároveň? Epifanus si nedal pokoj. Vydal sa na cesty a skúmal každú tvár. Na svojej ceste stretol množstvo tvárí, ale ani jedna nebola tá pravá. Až sa mu raz začalo snívať. A snívalo sa mu o matke. Snívalo sa mu ako bdela nad jeho lôžkom, keď bol chorý, ale zároveň ako sa tešila z jeho prvých úspechov. Vnímal tvár svojej matky v hlbokých emóciách strachu, zodpovednosti, ale aj radosti a prirodzenej krásy, ktorú má v očiach každá matka. Videl v nej Boha, ale aj človeka. Lásku, ktorá ide až za hrob. Ráno si nevedel spomenúť čo sa mu snívalo a náhodne otvoril útržok z Biblie, ktorú mu pribalili bratia mnísi na cestu a tu čítal o Márii matke Ježišovej a vtedy si spomenul na svoj sen. A mních maľoval. Nebola to detailná tvár: bola to tvár radosti, nevinnosti, sily, utrpenia, strachu, dobroty, lásky, prísnosti ale i veselosti. Mních Epifanus nakreslil v tieňoch svetla a tmy tvár svojej matky.

Sestry a bratia. Presne ako apoštol píše – láska a ochota dojčiacej matky, ktorá je ochotná pre svoje dieťa zomrieť. A nie raz sa tak stalo. Preto vidíme v živote aj Márie – Ježišovej matky takúto obrovskú tragédiu, keď jej syn zomiera. Preto sa matky, ktoré prišli o svoje deti nedokážu z tejto ťažkej rany nikdy spamätať a trápi ich to do konca života. Niežeby otcovia boli imúnny voči bolesti, ale predsa sú len „tvrdšie“ povahy, aj keď aj ich som neraz videl plakať nad hrobom svojho dieťaťa. Matky sú predsa len iné. Trávia omnoho viac času so svojimi deťmi. Vštepujú im základy života, ale aj základy viery. Veď sa stačí poobzerať aj po našom kostole a prevaha žien je enormná. To, čo platilo v dobe Ježišovej, že muž je vodcom aj v duchovnej oblasti, dnes už neplatí. Akoby to židovské patriarchálne otcovstvo výchovy, sme my kresťania benevolentne zahodili. Ale iné mužské „výhody“ sme si prisvojili a užívame ich naďalej.

Vďaka Vám drahé zodpovedné sestry – matky a staré matky, ktoré ste prevzali aj našu mužskú časť zodpovednosti za duchovný život v rodine do svojich rúk, pretože bez nej by sme vyrastali ako samorasty nepoznajúce Boha. Tak ako hovorí aj Písmo: „nielen samých chlebom je človek živý“.

Drahí veriaci. V tvárach našich veriacich matiek môžeme vidieť nielen človeka, ale aj Boha – veriaca matka a stará matka má v tvári Kristov odtlačok – odtlačok evanjelia, pretože vychováva naše deti – nás samých vo viere a nádeji večného života.

Láska, sestry a bratia, tá skutočná a nesebecká, je odrazom Boha medzi nami. Cez ňu môžeme okúsiť aspoň trochu Božie kráľovstvo a jeho radosť. Nie iba slovami, nie iba gestami a spoločnosti sa prezentujúcimi činmi, ale každodenným zodpovedným a láskavým prístupom ku sebe navzájom môžeme tomuto svetu odovzdať najväčšie svedectvo evanjelia Kristovho. Dieťa najprv lásku matky iba prijíma a nedokáže ju oplácať. Ale postupne nás odmeňuje úsmevom, slovom a neskôr aj snahou byť pri nás a pomáhať. Láska plodí lásku. Láska učí láske. Môžeme jej rozdávať stále viac a neubudne z nej. Láska nie je slovo. Je to čin a skutkami naplnený vzťah. Boh nám ju preukázal najmä v obeti svojho Syna a teší sa z každej našej snahy reagovať vierou, prijatím a množiacimi sa skutkami lásky k blížnym. Ako píše Pavel: „Teraz však zostáva viera, nádej, láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska.“ A tiež nás povzbudzuje: „ a žite v láske, ako aj Kristus miloval vás a seba samého vydal za nás ako dar a obeť Bohu príjemnej vône.“

 

Amen.