Choď na obsah Choď na menu
 


5. po Trojici 2013

2 Kor 6:16-18 Aké spojenie medzi chrámom a modlami? A my sme predsa chrám Boha živého, ako povedal Boh: Prebývať budem v nich a prechádzať sa, a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom.  Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa, hovorí Pán; nečistého sa nedotýkajte, a ja vás prijmem,  budem vám otcom, a vy budete mi synmi a dcérami, hovorí všemohúci Pán

Drahé sestry a bratia;

            Pocítili ste niekedy samotu a opustenosť? Napríklad, keď ste zostali v prázdnom byte, pretože všetci Vaši blízky niekam na chvíľu odišli a vy ste mali pocit, že ste zostali úplne samy. Vtedy sa započúvame do ticha, ktoré nás obklopí a začneme rozmýšľať, alebo zapneme TV, či rádio a naplníme samotu nášho domu slovom a obrazom imaginárnej postavy, ktorá nám znie z TV či rádia. Toto je tá lepšia samota, taká chvíľková, ktorá pominie so štrnganím kľúča v zámke našich vchodových dverí. Či po návrate dieťaťa zo školy, manžela, manželky z práce. Máme však i iné chvíle samoty a opustenosti. Chvíle, keď padnú dva metre kubické na rakvu nášho blízkeho. Manžela, manželky, dieťaťa, matky, či otca, brata či sestry. Vtedy prichádza samota a opustenosť v inej forme. V tej, ktorá sa nepominie časom. Prichádza prázdnota, ktorú nezaplnia reči priateľov, ani zvuk televíznej reproduktora. Áno smrť prináša novú dimenziu vzťahov samých k sebe a k dôležitosti  môjho osobného bytia.

            Teraz sa prihováram hlavne vám vdovy a vdovci. Cítite niekedy ten tlak vo svojom vnútri, keď si spomeniete na spoločne prežité chvíle v blízkosti životných partnerov a jediné čo Vám zostalo sú len spomienky a prázdne miesto v manželskej posteli? Takú samotu, opustenosť a niekedy až výčitku, prečo som tu zostal, zostala sama?  Niektorý ľudia nepociťujú túto stratu tak intenzívne, jednoducho si už zvykli, ale niekto stále ticho plače do vankúša za stratou svojho milovaného či blízkeho príbuzného. Zostáva nám už len čas na spomienky.

             Je to ako v  príbehu o srdci. Máme ho ako perník. A vždy keď príde odluka od blízkeho, či smrť, vtedy si smútok a samota s opustenosťou z toho nášho perníkového srdca kúsok, alebo kusisko odtrhnú. A nám nakoniec nezostane nič. Zostanú len nevera a pochybnosti. Smútok a beznádej. Samota a ľútosť.

            Lenže sestry a bratia - ani toto nebola tá najväčšia opustenosť. Proti tejto povedal Pán Ježiš pár krásnych slov, keď sa ho niektorí nasledovatelia pýtali na cestu do Nebeského kráľovstva Luk 9:57-62. Nie smútok, či povinnosti, ale láska Božia a odovzdanosť Pánu  Bohu pôsobí radosť a nádej. A tu sa i nachádza najväčšia samota a opustenosť. Horšia ako púšť bez vody.

            A tou je samota bez Boha. Darmo budeme mocní, darmo budeme vládnuť, keď nemáme sami pre svoje vnútro vodcu. Opustenosť od vecí ducha a viery. Keď sa stretávam v Domove dôchodcov – v Dobrom Pastierovi s ľuďmi, ktorým zostalo len tých pár vecí v ich jedinej skrini a obrovská viera v Ježiša Krista uvedomujem si, že sú nesmierne bohatí a mnohokrát šťastnejší ako tisíce ľudí okolo mňa. Hoci majú všetko a majú pocit, že im nič nechýba predsa niekde vnútri pociťujú samotu a opustenosť. Chýba im niekto, kto ich povzbudí v chvíli samoty, neistoty a bojov, ktoré prichádzajú.

            Sestry bratia, hoci máme všetkého nadostač, necítite sa niekedy, akoby ste boli na púšti? Vyprahlí a suchí? Opustení a skúšaní pokušením diabla?

            V evanjeliu som spieval o učeníkoch, ktorých Ježiš, jediný a pravý Boží Syn povolal do služby – a oni zanechali všetko a išli získavať ľudí pre nebeské kráľovstvo. Koho a ako získavame my? Koho chceme osloviť v tej duchovnej vyprahlosti a samote do ktorej sa často krát zatvárame samy? Nikoho sestry a bratia. Nikoho nemôžme viesť ku Bohu, keď sme sami slepí, nemí a hluchí. Rozčuľujeme sa nad nespravodlivosťou sveta, nadávame na vládu,  na vysoké ceny potravín, na vulgárnosť sveta a to, že žijeme na opustenom ostrove bez duchovného života nám nevadí. Uspokojíme sa, že raz za týždeň pripláva loď a hodí nám jeden list. Tým listom sú nedeľné Služby Božie. Ale inak v týždni, nie sme ochotní opustiť náš ostrov, hoci každý deň, každú hodinu, každú sekundu k nemu pripláva loď menom Živá viera. Ale my sa bojíme nastúpiť.

            Ak sa pýtate, čo je to tá živá viera a čo by som mal teda robiť, ak chcem opustiť tú vyprahlosť a samotu odpoveď znie. Žiť s Bohom. Intenzívne žiť. V každodenných modlitbách. Nielen ako gramofón prehrávajúci jedinú platňu ráno, na obed, večer, ale pochopiť, že Boh na mňa pozerá v každú sekundu môjho života. Nie ja rozhodujem, kedy dám Bohu nejakú chvíľku svojho vzácneho času, ale Boh. To je odovzdanie. Odovzdanie sa veciam Božím. Tak ako som povedal. Máme všetko, peniaze, domy, rodiny a predsa sme chudobní v duchu. Pretože nemáme čas na nášho pravého Boha. Pozeráme do minulosti, mchceli by sme kopírovať významné postavy dejín a zabúdame, že oni nemali nič menej a nič viac ako má dnešný svet. Oni mali v prvom rade zmenené vnútro – vedeli čo je dôležité. Málokto žije s Bohom, pretože ak by sme žili, nemuseli by sme sa pýtať prečo je nás tak málo, prečo sú ľudia vo Vrútkach, Sučanoch, Bratislave ešte stále bez viery, či vo viere falošných bohov. A odpoveď je naozaj tvrdá – hovorí nám ju cez Bibliu Boh - pretože nie sme svetlom, ktoré by ich lákalo na cestu života. Pretože v nás vidia kuriozity prežívajúce v nejakom klamstve o Bohu. Čo je Bohužiaľ občas pri niektorých kresťanoch pravda. Byť svetlom – byť vodcom viery znamená odovzdanie sa Bohu. Nasledovanie a učeníctvo znamená – odovzdať sa. Tak ako predkovia pred nami, ktorí v Božích rukách a s Jeho pravdou kráčali v pred. Na budúcu nedeľu si budeme pripomínať veľkých mužov viery Cyrila a Metoda, ktorí prišli a s hrdosťou niesli evanjelium do sveta – k nám. Opustili a povedali zbohom rodnej krajine a vydali sa naprieč svetom zvestovať Krista. My si dnes pripomíname muža činu. Evanjelika – kresťana, ktorý napriek silnej a skrytej ateizácii, boľševizmu, či nacizmu  v dobe zápasov Uhorska, Ruska, Nemecka dokázal povedať svetu kam a komu patrí. Politik, dejateľ, žurnalista – Milan Hodža. Nie nejdeme tu ospevovať a vyzdvihovať jeho angažovanosť v meniacom sa svete prvej republiky, či Slovenského štátu. Na to chrám neslúži – tu treba sláviť Boha, ktorý ho neopustil a dal mu silu stáť v pravde boja. Tvoriť dejiny, ktoré sú neodvolateľne zapísané v našej kresťansko-luteránskej tradícii. On je nám výzvou stáť na strane viery a pravdy a neopustiť cestu na ktorú ho povolal Boh.

            Sestry a bratia: V texte – 2 Kor 6:16-18  Aké spojenie medzi chrámom a modlami? A my sme predsa chrám Boha živého, ako povedal Boh: Prebývať budem v nich a prechádzať sa, a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom.  Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa, hovorí Pán; nečistého sa nedotýkajte, a ja vás prijmem,  budem vám otcom, a vy budete mi synmi a dcérami, hovorí všemohúci Pán. Tu je to dôležité. Poznať svoje miesto. Vedieť, že tí, čo opustili „svet“ budú synmi a dcérami živého Boha. Budú mať istou, že Boh s nimi bude kráčať. Budú ako naši otcovia – oddelení. Opustiť to, čo nás robí outsidermi t.j. tými, čo sú mimo. Opustiť samotu a prijať vedomie, že ja som syn, či dcéra Božia – a spolu, ako cirkev Kristova sme Božím ľudom. Sme synmi a dcérami Pána Boha. A vtedy nás už nemôže prekvapiť smrť blízkeho človeka, pretože viem, že musí prísť, vtedy ma neprekvapí samota, pretože viem, že to diabol sa pokúša zlomiť moju istotu v Bohu, vtedy sa púšť života či ostrov samoty zmení na rozkvitnutú lúku. Viem, že v bojoch za pravdu viery budem mať pri sebe živého Krista, ktorý je mojím mečom i štítom. Viem, že Boh je so mnou. Toto všetko sa stane, keď prijmem Boha nie rozumom, nie tradíciou, nie naučením, ale vierou. Vtedy sa moja samota, v ktorej žijú i mnohí kresťania zmení a stane sa spoločenstvom mňa a môjho Boha. Stanem sa vodcom viery, pretože Kristus zmení moje vnútro. Vodcom viery pre mojich najbližších, možno pre komunitu ľudí okolo mňa a možno ako vodcovia národa Izrael, či tých na ktorých spomíname.  Toto je istota, ktorú mi nikto nemôže vziať. Boh nás prijal a prijíma takých, aký sme  a mení naše vnútro, aby bolo pevné v bojoch, ktoré prídu. Tak nech nám Boh žehná, aby sme vytrvali a stali sa z nás nasledovníci a učeníci živého Boha a vodcovia svojich životov a životov svojich blízkych. K tomu máme Božie zasľúbenie.

                                                                                                          Amen.