Choď na obsah Choď na menu
 


5. po Zjavení 2014

23. 3. 2014

 

Matúš 5:21  Počuli ste, že otcom<a> bolo povedané: Nezabiješ; kto by však zabil, prepadne súdu.22  Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá na brata, prepadne súdu, a kto by bratovi povedal: Hlupák! - prepadne najvyššiemu súdu; kto by mu však povedal: Blázon! - prepadne ohnivému peklu.23  Keby si teda prinášal dar na oltár, a tam by ti prišlo na um, že tvoj brat má niečo proti tebe,24  nechaj svoj dar tam pred oltárom a odíď; najprv sa zmier s bratom, a potom príď a obetuj svoj dar.25  Pokonaj sa čím skôr so svojím protivníkom, dokiaľ si s ním na ceste, aby ťa protivník neodovzdal sudcovi, sudca strážcovi a neuvrhli ťa do väzenia.26  V pravde hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do poslednej koruny.<a>

Drahé sestry a milí bratia;

            Hnev. Koľko strašných činov spáchal človek a ľudstvo v hneve, nenávisti – či v ľahostajnom prístupe k hnevu iných. Koľko vrážd a trápenia, nelásky a bolesti vystupuje z hnevu medzi bratmi a sestrami – možno tými najbliššími? Pokúsme sa pozrieť do svojho vnútra a zhodnoťme koľko krát zvíťazil hnev nad zdravým a hlavne Božím rozumom. Koľkokrát sme my sami v hneve spravili niečo, čo nás ešte dnes, možno po dlhých rokoch mrzí? Áno z hnevu často vychádza hriech a hnev sa sám stáva ťažkým hriechom. Hnev bez hraníc, hnev, ktorý zabíja.

            Hnev. Ľudský výbuch emócií. Neovládateľný, niekedy zas povzbudzujúci do ďalšieho boja. Hnev pre niekoho spravodlivý a pre druhého zas nie. A opäť hnev ľudský a hnev Boží. Nesvätosť a svätosť. Pomsta a výchova. Aj takto by sa dal hnev deliť.

            V našom texte Ježiš Kristus, Boží Syn, dvíha hranicu rabínskeho učenia. Dvíha a približuje človeku význam slova – 5. Božieho prikázania – Nezabiješ. Zákonníci a farizeji vykladali a obmedzili význam tohto Božieho prikázania len na Vraždu. Skutok vraždy samej. Na nespravodlivý čin preliatia ľudskej krvi. Pri zabití bez ľudskej krvi, toto prikázanie neplatilo. Bolo to rabínske učenie. Pánovi Ježišovi sa takýto výklad slova nepáčil. A ak sa zamyslíme, niet rozdielu medzi krvavou a nekrvavou vraždou. U rabínov to bol kultický rozdiel v krvi. U nás nie. Ježiš kladie život človeka na najvyššiu úroveň svojej služby. Prichádza spasiť – zachrániť – obživiť – čo bolo zahynulo - zomrelo.  Dokonca prišiel, aby zachránil tých, čo sa hnevajú. Pri výklade tohto prikázania, Ježiš kladie na jednu úroveň k vražde i hnev. Možno ako počiatok vraždy či smrti.

            V 22. verši je priama zmienka o hneve. „Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá na brata, prepadne súdu, a kto by bratovi povedal: Hlupák! - prepadne najvyššiemu súdu; kto by mu však povedal: Blázon! - prepadne ohnivému peklu.“ Je to hnev, ktorý ruší Boží poriadok. O hneve, ktorý prináša smrť. Skúsme sa zamyslieť. Nepoznám i ja niekoho, či dokonca, nemám i ja v rodine niekoho s kým sa hnevám? S kým sa začal spor o veci, ktoré moľ a hrdza ničí, či slovíčko, ktoré sa ma dotklo, pýchu, či vytrhnutie slov z kontextu? Najviac hnevu a bolesti vzniká pri peniazoch, dedičstvách, či neporozumení a neschopnosti počúvať. Je úplne jedno, či si myslíme, že to ten druhý môže za náš spor. Ako pôjdem na pohreb svojho blízkeho, keď dnes pozerám naň, ako na nejakú špinu. Ako sa môžeme vôbec stretnúť v nebesiach? Ako môžeme očakávať, že nás Pán Boh pozve do svojho spoločenstva lásky, keď sami .... Ja viem je to ťažké a Ježiš nám to svojimi slovami, ktoré sme dnes čítali vôbec ako ľuďom neuľahčuje. Avšak dáva nádej, že v ňom, ako dokonalom to zvládneme – prekonať samých seba. A preto tu znie otázka - Čo sme si priniesli dnes do tohto chrámu vo vnútri našich sŕdc? S čím možno pokľaknem ku prestretému stolu Božích darov krvi a tela Kristovho? Čo mu prinášam ako obeť na oltár? Seba – svoje srdce plné hnevu? Či srdce pokory a lásky? Zvažujme sestry a bratia, či tieto slová neznejú i pre mňa osobne.

            V liste Jakuba 1:19-21 čítame: Nech je každý človek rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť, a pomalý k hnevu.  Lebo hnev muža nepôsobí spravodlivosť pred Bohom.  Preto odložte všetku nečistotu a všetko množstvo zlosti a s tichosťou prijímajte vštepované slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše. O tomto hovorí Ježiš Kristus. O slobode od hnevu a hriechu. Od pohŕdania druhým človekom. Tu sa nejedná len o bláznov a hlupákov. Veď aj nás svet nazýva – Bláznami kríža a predsa. Každý jeden z nás je stvorením Božím. Každý jeden z nás môže byť spasení – Ježiš prichádza pre každého, ale nie všetci budú spasení. Budú len tí, ktorí príjmu Ježiša, ako Božieho Syna – záchrancu. Ktorí sa odovzdajú a nechajú pretvárať jeho silou lásky. Pokorou srdca – pre svet – bláznovstvom kríža.

            Sestry a bratia v Kristu. Nespravodlivý hnev nepatrí do spoločenstva Božích detí. Nie je to vlastnosť, ktorou by mal disponovať kresťan. Nespravodlivý hnev vedie k rozkladu. A hnev mnohokrát vedie k  porušeniu 5. Božieho prikázania. Hnev a nenávisť znižujú hodnotu človeka, až sa stane vecou – viďme krutosti 1 a 2 svetovej vojny a koniec koncov všetkých vojen. V 1. liste Jána 3:15 „Každý, kto nenávidí brata, je vrah, a viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život.“

            Teraz tu sedíme, počúvame a rozmýšľame o týchto slovách. A zároveň nám musí znieť aj jedna strašná otázka v našom vnútri: „Nie som vrah?“  Nie pre svet, ale pre význam slova napísaného v Liste Jána, či evanjeliu Matúša – dnešného kázňového textu. Či budem pre svoj hnev pozvaný do nebeského kráľovstva? Rozmýšľajme o tom v srdci vzácni sestry a bratia.

            Náš drahý Pán Ježiš Kristus, pokračuje vo svojej kázni na hore príkladom zo života. Jeden je z chrámového prostredia a druhý z bežného života. My si rozoberieme ten prvý, ktorý hovorí o obeti, ktorá sa prináša do chrámu. Sestry a bratia, každú nedeľu sem prichádzame, aby sme svätili Pána Boha. Predpokladám, že nikto z nás sem nechodí z donútenia, či len tak trochu premrznúť v nedeľnom ráne. Prichádzame svätiť. Ale ako prichádzame a s čím prichádzame. Čo si prinášame vo svojom vnútri?  Môže to byť bolesť, pretože svet nie je rozprávková knižka, môže to byť radosť, môže to byť hnev – toto všetko život prináša. Ale nesmie to byť hnev. Hnev ruší Božie dielo.          Áno sestra, brat, môžem pokľaknúť, ale musím si byť vedomý, že potom sa odo mňa vyžaduje, ako od Božieho dieťaťa aj dostáť si toho sľubu. Ježiš hovorí – vstaň, nechaj svoj dar tak a choď za bratom s ktorým máš nezhody. Zmier sa s ním, rozprávaj sa, vysvetľuj, či s pokorou počúvaj a potom spolu velebte Boha a radujte sa zo spasenia. Potom sa vráť a prines Bohu obeť. Toto sa dodnes nezmenilo a platí to i dnes v našom chráme Božom. V našom spoločenstve. S čím sme prišli do chrámu a s čím odídeme. To je dôležité – s čím odídeme. Je dôležité o tomto uvažovať, správne konať a tak posväcovať svoj i životy druhých ľudí.

            Sestry a bratia – v Kristu dokážeme veľké veci. Skúsme milovať tak, ako on prv miloval nás.                                                Amen.