Choď na obsah Choď na menu
 


Nedeľa medzi Vianocami

Matúš 9:36-38  Keď uzrel zástupy, bolo Mu ich ľúto, že boli zmorené a bezmocné ako ovce, ktoré nemajú pastiera.  Vtedy povedal učeníkom: Žatvy je síce mnoho, ale pracovníkov málo,  preto proste Pána žatvy, aby vyslal pracovníkov na svoju žatvu.

 

Milé sestry, bratia, kresťania

            Stretli sme v tomto mrazivom čase, aby sme sa rozprávali o Bohu a o ľuďoch, ktorí sa neboja pracovať. Majú ochotné srdce obetovať Bohu čas, ktorý dostali – ktorý sme dostali od Pána Boha do daru – čas života.

            Na začiatku si skúste predstaviť takúto situáciu. Prišli by ste do kostola, pomodlili sa, a v lavici čakali na príchod farára. Čakali by ste na jeho príchod, aby sa mohli Služby Božie začať. Spoločné prežívanie živého evanjelia bratov a sestier v Kristu. Po 15 minútach čakania, nervózneho podupkávania a zamračených pohľadov na hodinky ste sa rozhodli ísť sa opýtať čo sa deje. A sestra dozorkyňa oznámi, že dnes v kostole budete len tak 1 hodinu sedieť, pretože farár je včerajšom koncerte a stretnutí u katolíckeho brata dekana unavený a nechce sa mu vstať z postele. A je predsa nedeľa a aj on chce mať voľno. Čo by ste urobili? Ako by ste sa zachovali? Vstali by ste a nahnevane odišli – v duchu nadávajúc na farára, že pracuje len jeden deň v týždni a aj to si nevie zariadiť? Alebo by ste v tichosti rozímali nad absurditou sveta, že sa aj také niečo môže stať? A ešte by tu bola možnosť modliť sa, aby ten duchovný dostal rozum – poprípade – že mu v podstate rozumiete.  Viem jedno, určite by ste boli sklamaní a rozhorčení. Prišli ste si vypočuť radostnú zvesť o Kristu a teraz toto.

            No ale pozrime sa na to z iného pohľadu. Predstavme si to z pohľadu duchovného. Týždeň sa pripravuje na nedeľné kázanie. Robí od pondelku  do nedele – zvlášť teraz, keď je toho viac ako po iné týždne. Snaží sa zvládnuť  výchovu detí na konfirmácii, doraste, besiedke. Kancelárskej roboty je tiež dosť a musí sa starať aj o množstvo hospodárskych vecí. Zároveň chce aj pastorálne žiť so svojim cirkevným  zborom - ísť navštíviť svojich cirkevníkov a teší sa na nedeľu a kázanie, kedy bude môcť so svojím spoločenstvom a s Kristom stráviť chvíle pohody a duševného odpočinku. Teší sa na nedeľu, hoci aj v ten deň má službu. Potom v nedeľu pozrie do lavíc a vidí jemu zverené stádočko. S ľútosťou si uvedomí, koľko ľudí z viac ako 1200 dušového zboru – zvlášť po Vianociach, kedy videl, že sa kostol môže zaplniť, dnes nemohlo prísť do spoločenstva kresťanov. Možno neprišli  len preto, že sa im nechcelo vstať, pretože sú unavení, či im jednoducho do toho prišlo niečo „nesmierne dôležité“. Sestry a bratia - nie je to nejako príliš podobné prvému príkladu? Nemá právo aj  farár na pocity sklamania a rozčarovania? Miesto radosti zo spoločenstva rozmýšľa, kde sa stala chyba.

            A teraz ten posledný, k čomu to malo dospieť. A čo Pán Boh? Mohli by sme opísať presne taký istý príklad ako boli tie dva predošlé o Bohu. O kostole?  O domácnostiach? O vinici? O žatve?

            Skúsme si spomenúť. Boh stvoril nebo i zem. Stvoril človeka, aby sa staral o túto zem. O Božiu záhradu. Dal mu všetko potrebné. Ruky na prácu, rozum na myslenie, srdce na lásku. Človek dostal úplne všetko, veď bol stvorený na obraz Boží. A predsa človek nekráčal po ceste, ktorú mu pripravil Boh. Sklamanie a smútok nášho Boha pri potope sveta musel byť nesmierny. Toľko pre človeka urobil a stará sa o neho a človek sa správa ako divé zviera. Prišiel trest v potope. V celých dejinách je množstvo príkladov takéhoto sklamania.

Keď sa zdalo, že niet východiska, poslal Boh Vianočný dar – poslal na svet svojho Syna. Ježiša Krista. Aby svojou smrťou spasil čo bol zahynulo v hriechu. A tak sme dostali druhú šancu . Máme šancu zmeniť svoj život a prísť do spoločenstva so živým Kristom. Treba na to vieru, odhodlanie, pokoru a poznanie svojich práv a povinností k Bohu a blížnym. A tu je najčastejší kameň úrazu. Chceme len práva. Povinnosti prehadzujeme z pleca na plece, až nakoniec skončia na chrbte iného človeka. Najčastejšie takého, ktorý má toho aj tak už veľa ale je ochotný, lebo vie že to treba urobiť. Veď keď zvládne toto všetko, zvládne ešte aj niečo navyše. Chceme spásu, pokoj, milosť, lásku. Chceme byť dobrými veriacimi, ale často krát len v duchu. Naostro je to už horšie. Keď treba niečo na vinici Pánovej urobiť, vtedy už akosi nemáme čas, sme unavení, v TV je práve nejaký zaujímavý seriál, prišla návšteva. A Boh zo svojej výšky pozerá na tento svet a plače. Toľko toho pripravil pre človeka. Bohatstvo ducha, však nie je v dnešnej dobe aktuálne. Človek pohrdol týmito darmi. Je to ako s kostolom na začiatku kázania. Len tu je zarmútený Boh. Ale najhoršie je to, že človek pohrdol tým najväčším darom. Kristom – Synom Božím. Tým, ktorý prišiel spasiť, zachrániť, čo bolo zahynulo. V liste Kolosenským kresťanom sa píše: Kolosenským 3:23-24 „ Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom,  vediac, že od Pána dostanete za odmenu dedičstvo, veď Pánovi Kristovi slúžite.“ Cirkev je telom Kristovým, ktorého hlavou je Kristus. A apoštol Pavol vie čo hovorí – vie a cítil nie raz vo svojom živote, že Boh odpláca, posilňuje a dáva nádej života v službe na jeho vinici. Pretože pracujeme spolu na Jeho diele.

Žatvy je mnoho, ale pracovníkov málo. Je to pravda. Množstvo práce na vinici Pánovej, niekedy až vyráža dych. My sa často krát zamýšľame nad drobnosťami, ktoré sú nepodstatné, a unikajú nám veci, ktoré by dokázal spraviť každý. Zamyslené tváre nemajú čas na povzbudivý úsmev. Zaneprázdnení ľudia nemajú akosi čas na spoločenstvo  s Bohom. Máme Bibliu, ale kto z nej číta Božie pravdy a aj ich koná? Nie sme len kresťania, ktorí zastali na pol ceste do cieľa?

Skúsme sa zamyslieť, nad svojím životom. Nad darmi, ktoré nám Boh zo svojej lásky dal. Každý jeden z nich má – máme ich sestry a bratia – sme obdarí a bohatí duchovne a aj telesne. Skúsme ich 10 násobne zhodnotiť. Spomínam si jedného starého pána z Nižného Skálnika pri Rimavskej Sobote, ktorý mal jediný koreň viniča pri svojom dome. Ten koreň bol snáď taký starý ako on. Napriek svojej starobe dával nádherné ovocie. Veľké a sladké. Bolo to preto, že tento starý muž sa oň staral. Olamoval ho, hnojil, rozprával sa sním, pohladil jeho listy a v jeho tieni nachádzal príjemný chládok v horúcom slnku. Jednoducho staral o starý koreň, ako svojho priateľa. Naša viera, spoločenstvo s Bohom je presne také isté partnerstvo. Partnerstvo lásky. Práve na vinici, ktorú zasadil pred mnohými storočiami Boh.  Aj v nás je z nej kúsok. V každom človeku je kúsok toho políčka, na ktorom bude žatva, zber úrody – a už dnes je táto žatva. Už počas nášho života dávame ovocie. Sme ako stromy zasadené pri vodných tokoch, čo načas dávajú ovocie a naše lístie nevedne a čo robíme v láske a viere a nádeji v Kristu sa vydarí.  Starajme sa o náš kúsok zverenej pôdy s lásky. Vyzývam nás v tejto chvíli prelomu rokov - postarajme sa aj o tie, ktoré ich majitelia, naši bratia a sestry zanedbali. Polievajme ich polia dažďom lásky, pokoja a milosti – robme to z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom. Aby aj v ich srdci vyrástla viera v Hospodina. Aby aj oni, tak ako my mohli nájsť svoje spasenie v Kristu. A potom pravdaže nezabudnime aj na tvrdú prácu rúk. Buďme ochotní pracovať v cirkvi – našom spoločenstve. Je to naše miesto stretávania. Našich spoločných chvíľ s Bohom. Toto spoločenstvo je naša rodina bratov a sestier – sme rodina. A ako rodina nesieme zodpovednosť za tento svet. Nielen duchovný, ale aj materiálny, pretože na toto často my kresťania zabúdame.  Stretávajme sa a spolu budujme cirkev Kristovu tu na zemi. Nezabudnime, nemáme len právo na milosť a večný život, ale aj povinnosť sa o tento svet starať a tak začnime každý sám od seba a Boh nám v tomto našom diele pomôže. Poprosme ho, aby aj nás vyslal na svoju žatvu. V Kristu sa nám  naše dielo podarí.  

Amen.