Choď na obsah Choď na menu
 


Otčenáš - 1. adventná - 29.11.2015

1 Korintským 6:5-11

5 Na vaše zahanbenie hovorím; či niet medzi vami ani jedného rozumného, čo by vedel rozsúdiť (spor) medzi bratmi? 6 Ale brat sa súdi s bratom, a to pred neveriacimi!? 7 Už aj to je úpadok pri vás, že sa súdite medzi sebou. Prečo netrpíte radšej krivdu? Prečo neznášate radšej škodu? 8 Ale vy krivdíte a škodíte, a to bratom! 9 Alebo či neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi kráľovstva Božieho? Nemýľte sa! Ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani muži súložiaci s mužmi, 10 ani zlodeji, ani lakomci, ani opilci, ani rúhači, ani vydierači nebudú dedičmi kráľovstva Božieho! 11 A takými ste vy niektorí boli; ale dali ste sa obmyť, boli ste posvätení, ospravedlnení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha.

Milé sestry a bratia;

Na začiatku adventu nám vyšla Božím riadením téma viny a trestu z Otčenáša. Pán prichádza ... téma 1. Adventnej nedele – Pán prichádza, aby zmyl vinu a prijal trest. Symbolické? Nie skutočné – skutočne vykonané v tomto svete pre lásku k nám.

Vina a trest. Tieto dve slová sú od nepamäti spojené s človekom, s jeho postojmi, správaním, rozhodnutiami, jeho smerovaním. Bolo a je množstvo prozaikov či básnikov, ktorí sa vo svojich dielach zaoberajú touto témou, a určite ste sa i vy stretli, a s nie jednou postavou, ktorá znášala trest za svoje prekročenie zákona. A nejedná sa už len o nejakú postavu z románu. Prežívame to priamo v živote. Či už priamo my, alebo niekto koho poznáme. Vina – porušenie zákona a následne trest, ktorý si musí prežiť daný človek rušiaci zákon.

       V Božom slove je hneď na začiatku takýto príbeh. Notoricky známe porušenie Božieho prikázania, kde  následne prichádza trest. Adam s Evou jediac zo zakázaného stromu musia opustiť raj a odrazu prerušiť to priame puto spojenia s Pánom Bohom, ktoré hriech pretrhol. Akoby sa roztrhla spojovacia niť medzi človekom a Pánom Bohom, akoby sme ju my s pomocou diabla prestrihli. A odvtedy človek hľadal druhý koniec, aby tie dva konce mohol opäť zhrčkať dohromady. Uzlík tam vždy zostane – uzlík hriechu. Pripomienka viny. Tento opis však nie je úplne presný – je to skôr obraz. Vieme, že človek, ktorý sa vloží do Božích rúk neprestáva byť bezhriešny, ale jeho vina je zahladená – očistená krvou Ježiša Krista. To znamená, že ten uzlík tam je i nie je. My ho vidíme, cítime vo svojom živote, ale Pán Boh ho nepočíta, pretože po krste a vyznaní viery – odmietnutí diabla sa stávame Božími deťmi – dedičmi – Kristovcami. Nie vždy to však skončí takto šťastne – spoznaním Božej lásky. Zahladením hriechu. V modlitbe prosíme: „Odpusť nám naše viny“ a pokračuje „ako i my odpúšťame vinníkom svojim“.

            Človek je už raz taký. Ľahšie sa prosí o odpustenie, ako odpúšťa. Po tej prvej časti prosby túžime. Túžime po zahladení hriechu, aby ho nikdy nikto nespomínal. Aby sa zabudlo, že vôbec nejaký hriech bol. Lenže tá druhá časť je veľmi ťažká. Je ťažké vôbec na ňu myslieť nie ju ešte vykonať. Odpustiť, zabudnúť a prijať hriešnika, ktorý mne samému ublížil naspäť do môjho spoločenstva. Je neskutočne ťažké prekonať tú našu ľudskú spravodlivosť, ktorú máme a nežiadať potrestanie viny, ktorú niekto spôsobil proti nám. Od Pána Boha sa to ľahko žiada – pretože žiadame my sami – jedná sa o nás. O našu vinu a Božiu spravodlivosť. Ale keď nás niekto prosí o odpustenie – či máme odpustiť bez ospravedlnenia toho druhého a jeho prosby o naše odpustenie?.Keď si ten druhý nechce priznať očividnú vinu je to takmer nemožné. Ale pýtam sa, sestry a bratia, aké máme potom právo žiadať Pána Boha o odpustenie, keď sami nevieme byť pokorní a milostiví.? Možno sú naše hriechy menšie, ako tie bratove, či sestrine, s ktorou som v spore, ale sú to tiež len hriechy. Tak aké mám právo neodpustiť, alebo neponúknuť odpustenie, keď to ja sám žiadam od Pána Boha? Odpustí mi Pán Boh? Dostanem sa do Božej milosti, keď som sám stratený a nedodržiavam druhú časť prosby?

          Sestry a bratia – modlíme sa a prosíme Pána Boha o silu k odpusteniu? K odpusteniu a vykročeniu k bratovi a k sestre, ktorí nám ublížili? Snažíme sa o zmier aspoň trošku? Nesmieme čakať, že to dôjde tomu, kto nám ublížil, kto má vinu. To mnohokrát nedochádza ani nám a to sme Božie deti, a mali by sme teda zmýšľať inak. Ak by Pán Boh čakal, kedy dôjde hriešnemu človeku, že hreší – prestupuje Boží zákon, dodnes by tu nebol Mesiáš. Dodnes by všetci ľudia museli byť zatratení – pretože v Božom slove čítame – „a nieto spravodlivého ani jedného“ Rimanom 3:10. Ak by Pán Boh mal čakať na chvíľu, kým si ľudstvo uvedomí svoju hriešnosť žili by sme dodnes v beznádeji, či vo falošnej predstave o našej čistote. Veru tak drahí veriaci.

            Pán Boh nás však pozná a preto poslal ako obeť svojho syna Ježiša Krista. V Adventnej dobe sa k tomu budeme neustále vracať. Pán – Boží Syn – Mesiáš prichádza!!! Prichádza pre nás, aby zahladil náš hriech a zároveň nám ukázal, akou láskou sa máme milovať. Ukázal nám skrz lásku budúci súd za naše viny. Súd, kde Božie deti budú súdené láskou, ktorú nosili v srdci k Nemu samému. Ostatní pôjdu podľa spravodlivosti do zatratenia. Možno sa nám i toto zdá trochu nespravodlivé. Hlavne ak vieme, že náš pokrvný brat, či sestra, rodič či priateľ sú veľmi dobrí ľudia a oni majú ísť do pekla? Do zatratenia? Možno je to z nášho pohľadu zvláštne, ale Boh jasne povedal, kto bude spasený – „kto uverí a bude pokrstený“. Všetci ostatní, nech sú ľudomilmi a humanisti celým srdcom, pôjdu do zatratenia. Tak ako každý jeden, kto nevie odpúšťať, pretože sám nevie prijať odpustenie. Tu je naša parketa pre evanjelizáciu. To sú ľudia, ku ktorým nás Boh posiela. Ukázať im silu odpustenia hriechu a lásku, ktorou nás Boh miloval a miluje. Pretože nie všetci budú spasení – nie všetci sú deti Božie – len tí, ktorí milujú nášho Pána – len tí, ktorí vedia prijať odpustenie a vedia odpustiť.

            Ešte raz – viem, že to nie je jednoduché. A podľa seba viem, že najťažšie je odpustiť samému sebe – zmieriť sa sám zo sebou – vyhrať nad svojimi, ako to nazýva jeden prozaik, „démonmi“ a poslať ich kade ľahšie. Bojovať proti sebe samému – hriešnej prirodzenosti je veľmi ťažké. Aj Biblia nám ponúka nie jeden príbeh, kde sa podarilo vyhrať zlu a súd bol potom strašný – počúvajte príbeh o Nábotovej vinici, ktorú nechcel dať  kráľovi Achabovi a jeho žene kráľovnej Izebel:

1 Kráľovská 21:7 - 2 Králi 9:31  Nato mu jeho manželka Ízebel povedala: Ty teraz kraľuješ nad Izraelom! Vstaň, najedz sa a buď dobrej mysle. Ja ti dám vinicu jezreelského Nábota.  Potom napísala v Achábovom mene listy, zapečatila ich jeho pečaťou a poslala listy starším a popredným mužom, čo bývali s Nábotom v jeho meste. V listoch písala: Vyhláste pôst a Nábota posaďte na čelo ľudu! Proti nemu posaďte dvoch naničhodných mužov. Tí nech svedčia: Rúhal si sa Bohu aj kráľovi! Potom ho vyveďte a ukameňujte na smrť! Vtedy zaznelo slovo Hospodinovo Tišbejskému Eliášovi: Vstaň, choď naproti izraelskému kráľovi Achábovi v Samárii. Práve je v Nábotovej vinici, do ktorej vstúpil, aby ju zabral. Povedz mu: Takto vraví Hospodin: Zavraždil si, a ešte aj dedičstvo zaberáš. Ďalej mu povedz: Takto vraví Hospodin: Na mieste, kde psy lízali Nábotovu krv, psy budú lízať aj tvoju krv. Aj Ízebel riekol Hospodin: Psy budú žrať Ízebel v predmestí Jezreela. 2 Králi 9:31  Keď Jéhú vchádzal do brány, zvolala: Dobre sa vodí Zimrímu, vrahovi svojho pána? Zdvihol tvár k oknu a opýtal sa: Kto je so mnou? Kto? Nato pozreli naňho dvaja-traja dvorania. Povedal im: Zhoďte ju! Tí ju zhodili. Jej krv postriekala stenu i kone, a tie ju pošliapali. Potom šiel, a keď si zajedol a vypil, povedal: Pozrite sa za tou prekliatou a pochovajte ju, veď bola kráľovskou dcérou. Keď ju však šli pochovať, nenašli z nej nič, len lebku, nohy a dlane. Vrátili sa a oznámili mu to. Nato prehlásil: Je to slovo Hospodinovo, ktoré prehovoril prostredníctvom svojho služobníka, Tišbejského Eliáša: Na jezreelskom poli budú žrať psy telo Ízebelino. Mŕtvola Ízebelina bude ako hnoj na poli na území Jezreela, takže nik nebude môcť povedať: Toto je Ízebelino.

            Sestry a bratia v Kristu – súd bude nad niekým strašný a nad niekým milosrdný. Boh sa nám ponúka vo svojej láske – ponúka sa každému. V prichádzajúcom Synovi, ktorý prišiel ako bezbranné dieťa do tohto sveta! Prosíme v Otčenáši o pokoj a nádej do budúcnosti – odpusť nám naše viny. Ak nám Boh odpustí budeme spasení. On odpúšťa len skrze krv Ježiša Krista. Odpúšťa tým, ktorí sa kajajú. Ale zároveň musia vedieť i odpúšťať. Nedajme sa preto zviesť diablom v pomyslení na našu vlastnú veľkosť ako Ízebel. Nedajme miesta diablovi, že sme niečo viac, ako naša sestra a brat. Veď Boh pripravil miesto pre každého. Vložme sa teda do jeho rúk a nechajme sa unášať jeho láskou a zároveň dajme z tej Božej lásky i ľuďom okolo nás, nech sa pripoja k spoločenstvu živého Boha.

            Amen.