Choď na obsah Choď na menu
 


Otčenáš - 19. po Trojici 11. 10. 2015

 Drahé sestry a vzácni bratia v Kristu!

       Jedna žena raz spomínala zážitok zo svojho detstva. Cestovala so svojimi rodičmi vlakom. Vedela už celkom dobre chodiť, ale ešte nechodila ani do škôlky. Na stanici stáli dva vlaky. Nastúpili do vlaku, sadli si  a čakali. Na ich veľké prekvapenie sa vlak pohol opačným smerom ako chceli ísť. Otec sa rozhodol, že rýchlo vyskočia. Bleskurýchlo zobrali batožinu a za skutočne malú chvíľu boli pri dverách. Najskôr vyskočil otec, potom mama a malé dievča ostalo stáť na schodíkoch. Otec na ňu zakričal: Skoč! A ona skočila do jeho náručia. „Dnes by som už neskočila“, hovorí. Povedala by som, že vystúpim na najbližšej stanici a vrátim sa späť. Ale vtedy som mala k otcovi veľkú dôveru. Teraz som už príliš dospelá a nemám takú dôveru. Ale ako dieťa som ju mala.

      Milí priatelia! Nedávam vám teraz návod na cestovanie vlakom. Určite neskáčte. Týmto príbehom by som chcel otvoriť tému, ktorou sa budeme spoločne v najbližších týždňoch zaoberať. Bude to podrobnejšie štúdium modlitby Pánovej. Myslím, že nejako tak, ako v spomínanom príbehu, to myslel Ježiš Kristus. Chcel nás zblížiť s Bohom, ako sú si blízke deti s otcom. Chcel nám povedať, že k Bohu môžeme mať vždy detskú dôveru. Boh Otec nás vždy pevne zachytí vo svojej náruči. 

Oslovenie Abba, ktoré používa Ježiš v tejto modlitbe sa úplne správne prekladá ako Otecko. Je použité v evanjeliách 22 krát. Neviem, či si vždy dosť dobre uvedomujeme dôležitosť tejto skutočnosti. Predstavte si, že by ste sa mali stretnúť s veľmi významným a váženým štátnikom, ktorý má okolo seba mnoho ochrankárov a požíva všeobecnú úctu. Prídete k nemu s akýmsi  rešpektom a on vám povie, hovorte mi napr. Jano. Prinajmenšom nás to zaskočí. No a v modlitbe Pánovej nám Ježiš hovorí, aby sme všemohúceho a vševedúceho Boha, ktorý všetkých politikov, boháčov, všetky superstar šoubiznisu vopchá do vrecka, aby sme toho, ktorý stvoril tento svet a šmahom ruky, či slovom ho môže zničiť, aby sme tohto Boha oslovovali Otecko. Prečo? Prečo nechce, aby sme sa pred Ním v strachu na kolenách triasli? Prečo nechce poslušných otrokov? Lebo Boh je láska a miluje všetkých nás. Chce mať s nami osobný vzťah. Chce, aby sme s Ním hovorili. Ježiš opisuje Boží otcovský vzťah ku nám aj na príkladoch. Hovorí: „Alebo či je medzi vami človek, ktorý  by dal synovi kameň, keď si prosí chleba? A keď si prosí rybu, či mu podá hada? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať svojim deťom dobré dary, o čo skôr dá dobré veci váš Otec nebeský tým, čo Ho prosia!“ – Áno, máme dobré skúsenosti so svojimi pozemskými otcami aj napriek ich nedokonalosti. Ale bohužiaľ nie všetci. Pre niektorých môže byť oslovenie Otec – otecko problematické. Tí, čo majú negatívnu skúsenosť s vlastným otcom, môžu pri takomto pohľade na Boha prežívať akúsi neistotu. Tým treba pomôcť pochopiť, že Boh je dokonalý Otec, ktorý svojim deťom dáva napriek ich nedokonalosti všetko potrebné. Potrebné pre život na zemi a aj pre ten večný. Potvrdzuje to aj Ježišovo podobenstvo O stratenom synovi. V ňom do očí i uší bije hneď niekoľko nezvyčajných reakcií otca podľa sociálneho chápania židovstva na prelome letopočtov.  

Prvá nezvyčajná reakcia je, že otec svojmu mladšiemu synovi nebráni, keď sa ešte za jeho života dožaduje podielu na dedičstve. Dá mu všetky peniaze a nechá ho ísť - mladého, neskúseného – do sveta. Druhá nezvyčajná reakcia: otec beží v ústrety vracajúcemu sa, zlomenému synovi. Kto to kedy videl, aby otec – vážená hlava každej židovskej rodiny, bežal za synom! A ešte naproti! A takémuto nezdarenému! Očakávali by sme, že si to otec vychutná, kým syn k nemu pokorne príde a on povie: „Á, mladý pán sa nám vrátil! No nevravel som, že to tak dopadne!“ Tretia nepochopiteľná reakcia je, že otec nariaďuje prichystať okamžite veľkú hostinu. Pre toho syna, ktorý prehajdákal polovicu jeho majetku! Tu zastáva rozum nielen patriarchálne rozmýšľajúcemu ortodoxnému židovi. Ale podľa Ježiša Krista je práve taký Boh, ako nebeský Otec. Bezpodmienečne milujúci a nekonečne odpúšťajúci. 

Text tejto modlitby môžeme nájsť v evanjeliu podľa Lukáša a v známejšej podobe u Matúša, kde sa nachádzajú v celku nazvanom „Kázeň na hore“. Sú to zozbierané výroky Pána Ježiša Krista, ktorými chcel svojich učeníkov naučiť základným, najdôležitejším veciam pre ich život. Prirodzene sa tu nachádza aj poučenie o modlitbe. Ježiš najprv začína kritikou toho, čo u svojich poslucháčov a v ich okolí videl. Poukazuje na nedostatky modlitby u zbožných Židov, u ktorých by sa predpokladalo, že sa modlia naozaj tak ako sa má. A kritizuje aj pohanský spôsob modlenia sa k cudzím božstvám, ktorý spočíva v odriekaní množstva slov. Jedni sa pri modlení radi ukazujú a predvádzajú, druhí sú extrémne výreční a nevedia skončiť. Pred týmto Ježiš svojich nasledovníkov varuje a dáva príklad: Vy sa teda takto modlite: Otče náš, ktorý si v nebesiach!

Áno, sú to prvé slová modlitby Pánovej. „Otčenáš“, názov,  ktorý vošiel do hovorovej reči nielen kresťanov, ale prakticky všetkých ľudí, ktorí bývajú na území čo i len dotknutom kresťanskou vierou, alebo skôr tradíciou. Možno ste aj vy počuli v škole výstrahu učiteľov: „Budete to vedieť ako „Otčenáš“!“ Táto najznámejšia kresťanská modlitba tvorí akési duchovné jadro zbožnosti všetkých kresťanov bez rozdielu. Modlia sa ju príslušníci všetkých kresťanských vierovyznaní. Aj keď s jemnými slovnými odchylkami, podstata ostáva stále rovnaká. Máme jedného Otca v nebi, ku ktorému voláme ako Jeho deti. A logika káže, aby sme si uvedomili, že keď máme jedného Otca, Sme si navzájom bratmi a sestrami.

       Táto modlitba je síce veľmi stručná, ale veľmi výstižná a obsahovo nesmierne plná. Aj to kratučké privlastňovacie zámeno náš mnoho vypovedá. Môžeme konštatovať, že Otčenáš je modlitba v plurále. Teológ Leonard Ragatz hovorí, že to iste nie je egoisticky náboženská modlitba, ale sociálna modlitba kráľovstva, kde sa nehovorí ´ja´, ale ´my´, kde sa nehovorí ´mne´, ale ´nám´. Modlitba Pánova je modlitba veriaceho spoločenstva – synov a dcér Božích.

      Táto plurálna forma modlitby nás všetkých upomína, že Pán Boh nie je akýmsi súkromným či rodinným bôžikom, ale Bohom, ktorému patrí celé stvorenie. Zároveň nás to slovíčko náš môže povzbudzovať, že nikdy nie sme úplne sami, že sú tu mnohí ďalší, ktorí vzhliadajú a volajú k tomu istému Bohu Otcu. Tiež nás však upozorňuje, že nielen ja jediná/ ja jediný mám nejaké problémy, ale aj tí druhí. Modlitba Pánova nás však nijako neubíja, ale naopak posilňuje vo vedomí, že všetci sa môžeme raz stretnúť pospolu pred Božou tvárou v nebeskom kráľovstve.                                                                                                Amen.