Choď na obsah Choď na menu
 


Otčenáš - 2. adventná - 6.12.2015

Mt 6.14-15

Lebo ak ľuďom odpustíte ich previnenia, aj vám odpustí váš Otec nebeský; ale ak neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vám, keď sa previníte.

 

Milí sestry a bratia.

Pred niekoľkými rokmi sa mi stalo, že nám s manželkou jeden človek dosť ublížil. Nie fyzicky, ale zranil našu dušu. Popri všetkom povedal mojej manželke, že je pre neho človek bez hodnoty a to takým spôsobom, ktorý by som najlepšie vystihol slovom duševné znásilnenie. Povedal to pred ľuďmi a ona v tej chvíli nemohla dať najavo ako veľmi ju to zabolelo. Nemohla prejaviť emócie, ktoré sa drali na povrch. Nemohla nič, len počkať na chvíľu samoty, aby svojej duši aspoň trochu slzami uľavila. A potom to prišlo. Niečo vo vnútri mi začalo šepkať: Vráť mu to! Pomsti sa! Nájdi spôsob ako mu to dáš pocítiť na vlastnom tele! Všetko ma viedlo k tomu, aby som ho znenávidel. Lenže presne o to sa snažil ten, kto za tým všetkým stál, teda diabol. A tak som sa pýtal Boha na Jeho návod na vyriešenie tejto situácie. Ako ďalej, keď ma to vnútorne žerie. A Božia odpoveď znela veľmi jednoducho. Jediným možným liekom pre moju a naše duše je  odpustenie. Jednoduché slovo. Jasný význam. A predsa ťažko zvládnuteľný čin. Odpustenie previnenia môjho brata mojej sestry voči mne. Teraz sa nám v mysli môže vynoriť množstvo príkladov toho, kedy nám niekto skutočne ublížil. Môžeme sa pýtať, je to vôbec možné? Dá sa toto alebo tamto odpustiť? A čo keď je niekto taký, že mi ubližuje stále? Koľkokrát to mám znášať? Ubližujeme a nám ubližujú, sklamávame a sme sklamaní. Nie vždy je urážka úmyselná, no ublíženie bolí aj napriek tomu. Keď nie sme pripravení odpustiť, vznikne z toho rana, ktorá neustále hnisá a vylučuje zlosť, odmietnutie a nenávisť. „Čas zahojí všetky rany,“ tak sa hovorí. No v tomto prípade to neplatí. Potláčanie vytvára len ďalšie problémy. Kto neodpúšťa ublíženia, ochorie. Zlosť ho zožerie, pokazí mu radosť zo života a preruší vzťah s Bohom. Aj učeník Pána Ježiša Krista – Peter chcel vedieť, koľkokrát sa má odpustiť. Opýtajme sa teda Ježiša spolu s ním: „Pane, keď sa brat previní proti mne, koľko razy mu mám odpustiť? Až do sedem razy? Ježiš mu odpovedal: Nehovorím ti, že až do sedem razy, ale až do sedemdesiatkrát sedem razy!“ Môžete si vypočítať, že je to číslo 490, ktoré dostaneme vynásobením siedmych a sedemdesiatych. Ale myslím si, že tu nešlo o určenie presného počtu prepáčení a odpustení, ktoré máme svojmu vinníkovi dopriať a označovať si ich pre istotu poradovým číslom. Ide skôr o vyjadrenie toho, že máme byť neustále milostiví a ochotní odpúšťať veľa, veľa, veľa krát.

Stará zmluva síce učí: /Leviticus 24:20/ zlomeninu za zlomeninu, oko za oko, zub za zub; aký úraz spôsobil on človeku, tak nech urobia jemu. Lenže prečo boli starozmluvnému ľudu dané takéto zákony? Nuž kvôli tvrdosti jeho srdca. Kvôli tomu, aby sa vinníkovi neodplatili ešte horšie. Aby Peter dostal na svoju otázku dostatočne jasnú odpoveď, pridal Pán Ježiš príbeh, ktorý veľa vysvetľuje: /Mt 18:21-35/: Preto podobné je kráľovstvo Nebeské človeku-kráľovi, ktorý chcel účtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý mu bol dlžný desaťtisíc talentov. Pretože nemal čím zaplatiť, rozkázal ho pán predať aj so ženou, aj s deťmi a so všetkým, čo mal, a zaplatiť. Sluha mu však padol k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a všetko ti zaplatím! A pán sa zľutoval nad sluhom, prepustil ho a dlh mu odpustil. Keď tento sluha vyšiel, stretol jedného zo svojich spolusluhov, ktorý mu bol dlžný sto denárov. Chytil ho a škrtil hovoriac: Zaplať, čo si dlžný! Jeho spolusluha padol mu k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a zaplatím ti! On však nechcel, ale odišiel a uvrhol ho do väzenia, dokiaľ by dlh nezaplatil. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, náramne sa zarmútili, šli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa prihodilo. Vtedy predvolal si ho pán a povedal mu: Ty zlý sluha, celý dlh som ti odpustil, pretože si ma prosil; či si sa nemal aj ty zmilovať nad svojím spolusluhom, ako som sa aj ja zmiloval nad tebou? A rozhneval sa jeho pán a odovzdal ho mučiteľom, dokiaľ by nezaplatil celý dlh. Tak i môj Otec nebeský urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi jeho previnenia.

Boh nám všetkým a všetko odpustil. Aby sme mohli toto odpustenie získať, je potrebné tomu veriť. Prijať vieru, že Ježiš umrel aj za mňa osobne. Napriek tomu, že som toľkokrát klamal, ohováral, bol lenivý a ešte všeličo iné, napriek tomu je tu dar odpustenia aj pre mňa. Lenže Boh hovorí prostredníctvom Biblie aj: „Lebo ak ľuďom odpustíte ich previnenia, aj vám odpustí váš Otec nebeský; ale ak neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vám, keď sa previníte.“ Nám bolo odpustené veľa. Všetko. Aj my máme, podľa Božej vôle, odpúšťať veľa a zo srdca.

Bratia a sestry! Už ste počuli: Odpustiť môžem, ale zabudnúť nikdy? Odpustiť znamená zabudnúť na to, že nám niekto ublížil. Ak by nás aj netrestali, ale našu vinu by nám stále pripomínali, potom to ešte nie je pravé odpustenie. Je to fráza, ktorú môžeme počuť od mnohých ľudí, ktorých niekto zranil. Samozrejme, že spomienky, či už dobré alebo zlé, sa nedajú len tak zahladiť. Nie je možné, aby sme násilím na niečo zabudli. Ale nie je to náhodou tak, že touto výpoveďou je skôr sprostredkovaná podvedomá správa, že síce považujeme za kresťanskú povinnosť vysloviť odpustenie, no v srdci si chceme ponechať zlosť? Mali by sme sa vždy úprimne skúmať, či si tým nechceme nechávať otvorené „zadné dvierka“ pre obvinenie. Keď sme skutočne odpustili, môžeme žiť aj so spomienkami, pretože oni už stratili trýznivé účinky na našu myseľ.

Lebo ja,“ tak hovorí Pán, „im odpustím ich viny a na ich hriech si už nespomeniem.“ (Jeremiáš 31,34) Boh neodpúšťa len viny – on ich úplne vymazáva zo svojej pamäte. No nielen to, my stojíme pred Ním bezchybní, očistení, uzdravení. To je milosť, nič iné ako milosť! Vzhľadom na túto skutočnosť by nám odpúšťanie nemalo padnúť zaťažko.

Milovať budeš blížneho ako seba samého. Toto prikázanie lásky by malo byť našou motiváciou ku odpusteniu zo srdca, ku ktorému nás Ježiš volá. Veď odpustenie oslobodzuje a dáva nám veľmi veľa. Vracia nám brata, vracia nám sestru, ktorú nám hriech zobral. Dáva nám aj nádej večného života a to je dôvod pre veľkú radosť a vďačnosť. Veď preto – veď o tom sú Vianoce – o láske, ktorá zostúpila z neba, pre našu záchranu.

  Amen.