Choď na obsah Choď na menu
 


Starý rok 2012

Luk 10:38-42 (príbeh Marty a Márie)

 

Drahé sestry a bratia

            Som šťastný, že môžeme, ako spoločenstvo veriacich ľudí, spoločne vyprevádzať starý rok a pripravovať sa na príchod Nového roka. Postupne zabúdame na starosti i všednosti každodenných dní roku 2012 a v očakávaní pozeráme do budúcnosti. Pokúšame sa myslieť na to, aký bude  Nový rok. V tom starom sa toho stalo veľa. V politike, ekonomike, osobných zážitkoch i v spoločnosti. Niektoré veci prenášame ďalej, iné sme dnešným dňom uzavreli. Ale čo je naozaj dôležité,  že každý jeden z nás bol  nedeliteľnou súčasťou toho čo sa končí. Teda, aspoň by to tak malo byť. Svojim životným príbehom sme dokončili stavebnicu puzzle roku 2012. Boli sme súčasťou viac ako šiestich miliárd kocôčok, ktoré tvoria a tvorili náš svet. Sme ich neoddeliteľnou súčasťou.

            Jeden muž pracoval pred dvesto rokmi v malom prístave pri jazere Erie na severe USA. Ten prístav ústi do kanála, ktorým plávali lode ďalej do vnútrozemia. Bolo veľmi úzke a hlavne v noci spôsobovalo kormidelníkom problém správne vmanévrovať do tohto bezpečného priestoru. Vjazd bol preto lemovaný pásom horiacich lampášov, ktoré za tmy uľahčovalo lodiam navigáciu. Večer, čo večer tento muž obchádzal lampáše a kontroloval stav oleja v nich.

            Lode tu plávali niekoľko krát do týždňa a počas desiatich rokov práce v prístave tento muž nezaznamenal žiadny náznak kolízie. A tak si jedného večera povedal, že sa nič nestane, ak raz svetlá neskontroluje a nerozsvieti.

            Ale práve onej noci sa loď, ktorá sa pokúšala vojsť do kanála, roztrieštila o skaly. Za krátky čas klesla ku dnu a vzala so sebou celú posádku i s nákladom. A to všetko, kvôli jednému mužovi, ktorému sa nechcel pracovať. Podobný príbeh by sme u nás hľadali napríklad u pastierov a strážení stáda, či úplne bežnom živote. Zodpovednosť a nezodpovednosť, každý jeden z nás sa s týmto stretáva.

            Možno si myslíme, že práve moja práca a  môj život nie je tým „in“ čo práve letí vo svete. Že sme nezaujímaví a keď hodnotíme rok 2012, možno rozmýšľame o svojej užitočnosti a sme smutní. Možno sa nám zdá práca a zainteresovanosť našich priateľov a známych, či rodiny omnoho zaujímavejšia a aktívnejšia ako tá moja. Lenže každý jeden z nás je dôležitý. Aj ty sestra, brat – či študuješ, pracuješ, alebo si dôchodca. Máš svoju cestu, ktorá je dôležitá pre napĺňanie tvojho cieľa života. Ako veriaci v Ježiša Krista – živého Boha a Pána sveta môžeš skrz svoje povolanie konať i duchovnú službu. Možno si myslíš, že tvoja práca nie je zas až tak dôležitá, aby si ju musel nejako veľmi prežívať. Lenže nielen tvoje „duchovné povolanie“ kresťanský život, ale aj zamestnanie v ktorom stojíš je dar od Boha. A tu vidieť neskôr i  tvoj vzťah k Bohu. Si tam, kde si sa nechal doviesť naším Bohom – tu ťa chce Boh mať a tu je tvoje miesto. So všetkými darmi, ktoré máš. Ak to takto cítiš milá sestra, milý brat – tak máš potom dôvod k zodpovednosti v konaní. Pracovať čo najlepšie aj na duchovnej aj na svetskej vinici. A Boh ťa v tvojej práci požehná.

            V našom kázňovom texte sú dve pracujúce ženy. Sestry Mária a Marta. Každá z nich je však iná. Obe sú starostlivé, avšak každá trochu inak. Vysvetlím to na príklade, ktorý som sám zažil. Raz nám prišla nečakane večer návšteva. Na zvuk zvonca som sa vyklonil z okna a dolu som videl stáť „našu neskorú“ návštevu. Zachvátila ma hystéria – nemáme upratané tak, aby sme prijali návštevu, nie je čím ponúknuť, pretože som všetko zjedol a navyše som  rozospatý a v pyžame – bol totiž už večer. Možno sa to stalo i vám. A tak kým som sa prezliekal a schádzal im otvoriť, moja manželka rýchlo upratala veci na miesto a vytiahla zatajené čipsy. Potom sa začalo ospravedlňovanie za neporiadok, nepripravenosť a nepríjemný pocit z prepadnutia. Lenže oni neprišli, aby videli, či máme povysávané a akú sedačku sme si kúpili a čo sme mali na obed, či večeru. Zastavili sa na svojej dlhej ceste domov u nás, aby nás pozdravili, aby sme prehodil 2-3 slovka a vypili kávu a čaj. A ja som mal až do chvíle, kým som im nezamával od bránky nášho plotu, miesto pocitu radosti z ich návštevy,  pocit nepripravenosti a zlyhania.

            A toto bol prípad i našich sestier – Márie a Marty. Áno snúbi sa tu zodpovednosť so svojou prácou domácej gazdiny a radosť z návštevy milovaného hosťa, ale nie v jednej osobe. Boh nám musel ukázať na vzťahu dvoch sestier rozdielnosť vnímania zodpovednosti a prežívania radosti. V konaní Marty nebolo nič zlé, keď chcela mať všetko pripravené. Len zabudla na priority. Možno sa i trochu hnevala či bola len rozčarovaná, že sa Ježiš neohlásil a ona nemohla so svojou sestrou všetko TIP-TOP pripraviť, aby mohla počúvať slová od Pána. Lenže, je pri takýchto ľuďoch, ako Marta niekedy všetko TIP-TOP? Skúsme sa zamyslieť nad sebou? Či sme niekedy úplne a na 100 % spokojní s tým, ako žijeme, akú máme prácu, koľko zarábame, ako máme upratané a v akej spoločnosti práve sme? Kde je koniec našej „prehnanej zodpovednosti – či vlastne kritike“ života? A je vôbec nejaký koniec? Tomu mužovi z príbehu stačilo skontrolovať všetky lampáše a zapáliť ich. Nikto nechcel, aby tam pridal ďalšie, väčšie či aby pri nich celú noc stál. Kto chce od nás, aby sme boli vždy prví a bohatí? Aby sme spochybňovali všetko čo sme dosiahli? Nájde sa milión vecí, ktoré sme v tomto starom roku nestihli. A bude milión čo ešte nestihneme. Trápime sa preto a netešíme sa s toho čo máme. Sme ako Don Quichot, ktorý sa naháňa za veternými mlynmi v nádeji hrdinstva. Nemáme čas radovať sa z prežitého, lebo sme len v statkoch - zmätkoch života. A nakoniec prežijeme svoj život a nebudeme ani vedieť, že je koniec.

            Mária si vybrala inú prioritu. Počúvajúc Pána Ježiša rozhodla sa zastať a tešiť sa z výnimočnosti chvíle. Z chvíle, kedy ich domácnosť navštívil Spasiteľ – Boh vo svojom ľudskom tele. Kedy sme to urobili tak naozaj i my? A namyslím, tým dnešné počúvanie Božieho Slova. Myslím tým naozaj zastať a tešiť sa. Čo je naozaj dôležité v živote človeka? Čo bolo a je naozaj dôležité v tvojom živote? Prečo tu dnes sme? Len aby sme povedali zbohom starému roku, alebo aby sme slávili Pána života i smrti? Koľko času sme venovali Bohu? Som Máriou, alebo Martou? Dbám aj o svoje duchovné povolanie – sny duše a túžbu plniť Boží rozkaz „ísť a hlásať evanjeliu“? Alebo plním len svoje telesné sny a túžby? Viete, ak chcem dbať o svoj duchovný rast musím počúvať a vzdelávať sa v Božom slove. Nielen na pravidelnom navštevovaní Služieb Božích, ale i v domácom čítaní Biblie a na modlitbách. Skúsme zhodnotiť rok 2012 i z tohto pohľadu? Naozaj som zodpovedné Božie dieťa? Počúvam, keď Pán hovorí? Zastanem a nechám sa viesť? Či poviem – Bože počkaj chvíľu, kým upracem, navarím, napečie, zarobím dosť peňazí, splním svoje sny a túžby. Len chvíľočku počkaj Bože rok – dva – päť - do dôchodku. Daj mi ešte čas v roku 2013. Úsmev? Úsmev cez smútok duše.

            Príbeh zo začiatku tejto kázne bol o zodpovednosti – buďme zodpovední k svojmu životu. K večnosti v nebesiach. Máme možnosť skrz dar Božej lásky a milosti skončiť po smrti v nebesiach. Nepremárnime túto šancu. Staňme sa Martou, ktorá počúva a neskôr rozpráva o Božej láske a milosti iným. Aby rok 2013 bol naplnením nielen našich telesných snov a túžob, ale aby bol i Božím v mojom živote. Staňme sa hodnými toho daru, ktorý nám bol poslaný pred viac ako 2000 rokmi. Prijmime Ježiša a nechajme ho rozprávať a budovať náš vlastný život, aby naša loď života nestroskotala na brehoch tmavej zátoky smrti, ale priplávala do pokojného prístavu nebeského kráľovstva.            

 Amen.