Choď na obsah Choď na menu
 


  Pán Boh obdaril národ židovský zvláštnou milosťou, keď ho urobil svojím vyvoleným ľudom starej zmluvy. Od národa vyvoleného sa čakalo, že sa bude snažiť byť hodným tohto vyznačenia, a že bude žiť podľa Božej vôle, plniť Božie prikázania a svedčiť celému svetu, že Pán Boh je Otcom všetkých ľudí. Ale vyvolený národ sa prestal pridržiavať Božích prikázaní. Navonok bol zbožný a zachovával príkazy o obetiach a o sviatočných dňoch, ale jeho srdce bolo ďaleko od Boha. Začal žiť ľahkovážnym životom a dopúšťal sa mnohých hriechov. Preto Pán Boh prostredníctvom prorokov oznamoval tresty, ktoré mali prísť, aj prišli na národ. Boli to zajatia, do ktorých sa národ dostal pre svoju nevernosť, a napokon bolo to aj podrobenie národa do otroctva Rímskej ríše, keď sa dovršila miera hnevu Božieho tak, že mala byť zničená pýcha národa, Jeruzalem a jeho nádherný chrám. Už niekoľko sto rokov predtým predpovedal pád Jeruzalema a jeho chrámu prorok Daniel, ktorý v 9. kapitole vo verši 26 píše: "Po šesťdesiatich dvoch týždňoch bude zabitý jeden pomazaný a nebude ho. Mesto a svätyňu zničí ľud kniežaťa, ktorý príde. Ich koniec nastane záplavou a až do konca vojny bude trvať predurčené zatratenie." Niekoľko desaťročí pred zničením mesta Jeruzalema sám Pán Ježiš Kristus, ktorého národ židovský neprijal ako Mesiáša, plakal nad mestom Jeruzalemom, keď ohlasoval jeho strašný koniec ako Boží trest za nevernosť a neposlušnosť: "Prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac zovrú zo všetkých strán a zrovnajú ťa so zemou, i tvoje dietky, a nenechajú v tebe kameňa na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia" (L 19, 43-44). Veľká vina neverného národa sa stala najzrejmejšou tým, že ukrižovali Pána Ježiša Krista. Preto sa mali splniť proroctvá o zničení mesta Jeruzalema a jeho chrámu.

  Aj sa splnili v roku 70 po Kristovi, keď Rimania v židovskej vojne dobyli mesto a chrám zničili. O tom, ako sa uskutočnil Boží trest, píše známy židovský historik Jozefus Flavius, ktorý sa ako vojvodca zúčastnil židovskej vojny proti Rimanom a opísal hrôzy, ktoré prišli na národ v rokoch židovskej vojny. Svedectvo židovského historika nás upomína na potrebu zachovať vernosť Pánu Bohu. Jozefus Flavius píše:

 

  Židia, hrdí na svoju minulosť a náboženstvo, niesli panstvo Ríma ako neznesiteľné jarmo. Toto jarmo zväčšovala lakomosť, vydieranie a ukrutnosť tých, ktorí v mene Ríma spravovali krajinu, kde Židia bývali. Zneužívaním moci všetkých svojich predchodcov predstihol vladár, správca krajiny Gessius Florus. Tým zavdal príčinu na posledný odboj Židov, ktorý sa skončil úplným zničením mesta Jeruzalema.

  Rimania dovoľovali Židom mať aj vlastných kráľov, pravda, podriadených moci Ríma. Takým kráľom bol v týchto kritických časoch Herodes Agrippa druhý, ktorý sa usiloval utíšiť búriaci sa ľud. Ale jeho snahy boli márne. Len malá časť Židov bola ochotná poslúchnuť jeho varovný hlas. Náboženskí horlivci, tzv. zelóti, sa vzbúrili a pod vedením Eleázara pobili v sedemdňovom boji rímsku stráž v hornej časti mesta Jeruzalema. To nezostalo bez trestu. Cisársky miestodržiteľ v Sýrii Caestius Gallus vtrhol s veľkým vojskom do židovskej krajiny, aby potlačil povstanie. Cestou vypálil mnoho miest a dedín, až pritiahol k Jeruzalemu. Na štvrtý deň vnikol do Jeruzalema, zapálil časť mesta, zvanú Bezetha. Potom pokračoval v útoku na horné mesto a na kráľovský hrad. Avšak povstalci útok krvavo odrazili a Caestius Gallus musel ustúpiť s veľkými stratami. Tento úspech veľmi vzpružil Židov. Začali silno zbrojiť, na čelo svojich vojsk postavili skúsených vojvodcov, aby mohli Rimanom organizovane a úspešne čeliť.

  Keď sa cisár Nero dozvedel o všeobecnom povstaní židovského národa, zveril velenie vojny proti Židom skúsenému vojvodcovi Vespaziánovi. Ten s vojskom okolo 60 000 mužov vtrhol do Galiley, ktorú bránil židovský vojvodca Jozefus Flavius. Aj pri tvrdom odpore Židov podarilo sa Vespaziánovi po 47-dňovom boji obsadiť pevnosť Jotapata, kam sa Židia utiahli. Pri tom padlo vyše 40 tisíc Židov. Mnohých odvliekli do zajatia alebo predali ako otrokov do cudziny. Zakrátko sa Vespazián zmocnil celej Galiley.

  Medzitým sa v Jeruzaleme množili nezhody a nesvornosť. Židia sa rozdelili na dve strany. Strana horlivcov radila pokračovať v boji, strana miernych na čele s veľkňazom Ananiášom chcela mier. Došlo medzi nimi k otvorenému boju, z ktorého za pomoci Idumejcov, do mesta v noci tajne pustených, vyšla víťazne strana horlivcov. Strana umiernených bola kruto a krvavo potlačená a veľkňaz Ananiáš bol zavraždený.

  V nasledujúcom roku Vespazián dobyl všetky pevnosti okolo Jeruzalema a priblížil sa k samotnému mestu. Jeho vojaci radili k rýchlemu útoku na mesto, ale rímsky vojvodca považoval za účelnejšie vyčkať, kým sa obidve medzi sebou bojujúce strany nevysilia, aby mohol mesto obsadiť bez väčšej námahy. Chcel národu popriať čas, až by ho - ako sa sám vyjadril - sám Boh vydal Rimanom do rúk.

  Vtedy zomrel v Ríme cisár Nero. Zmena na cisárskom tróne predĺžila obliehanie Jeruzalema. Vespazián bol napokon zvolený za cisára a musel odísť z Palestíny. Za vojvodcu v Palestíne vymenoval svojho syna Títa.

  Medzitým sa zväčšovala roztrieštenosť v Jeruzaleme. Sami zelóti sa rozpadli na niekoľko lupičských skupín, ktoré bojovali medzi sebou, pustošili mesto a ničili zásoby potravín, takže v meste nastal veľký hlad a neopísateľná bieda.

  Za takýchto okolností sa priblížil Títus s dobre vyzbrojeným vojskom priamo k mestu Jeruzalemu dňa 14. apríla roku 70. Bol to deň, keď sa začínali veľkonočné slávnosti a keď v meste bolo zhromaždených mnoho Židov zo všetkých končín. Počet obyvateľov v tej dobe sa veľmi zvýšil, ale to bolo len na škodu pri obrane mesta a pri hlade.

  Mesto Jeruzalem bolo mocne opevnené trojitým múrom a mohutnými baštami, takže sa zdalo nedobytné. Títus prostredníctvom Jozefa Flavia ponúkol Židom mier. Židia ponuku odmietli, ba odpovedali na ňu nadávkami a streľbou. Vtedy sa Títus rozhodol pre rázny útok na mesto. Po silnom nápore sa jeho vojaci prebili do mesta cez múry zo severnej strany a začali útočiť aj na opevnený hrad Antonia. Vtedy už mnohí obyvatelia mesta hľadali záchranu v úteku. Tí dostali od Títa milosť. Tých však, čo padli Rimanom do rúk ako zajatci, ukrižovali pred očami všetkého obyvateľstva. Bolo ich tak mnoho, že sa už nedostávalo ani dreva na kríže.

  Keď sa Židia rozhodli pokračovať v zúfalej obrane mesta, Títus obohnal celé mesto valom a zovrel ho zo všetkých strán. Aby mesto vyhladoval, odrezal ho úplne od sveta. V meste nastal strašný hlad, takže zástupy ľudí mreli. Nastal mor, ktorý spolu s hladom dovršil dielo skazy. Za necelého štvrťroka jednou bránou vyniesli z mesta niekoľko tisíc mrtvych a ešte viac ich vyhádzali cez mestský múr do hlbokého údolia pri meste. Ĺudia, ktorí nemali čo jesť, vrhli sa i na remenné čiastky odevu a výzbroje a jedli remene a opasky. Jedna matka dokonca zabila a upiekla vlastné dieťa a ponúkla tým aj vojakov.

  Keď sa Títus dozvedel o týchto strašných veciach, opäť vyzval obliehaných, aby sa vzdali. Ale márne. Preto vystupňoval nápor a mohutným útokom dobyl hrad Antonia. Židia sa stiahli do chrámu. Títus chcel toto miesto bohoslužby ušetriť a opäť vyzval obrancov, aby sa vzdali. Odpoveďou bol však výsmech a prudký výpad na rímske vojsko. A tak sa Títus rozhodol 10. augusta r. 70 podniknúť čelný útok na chrám. Odtiaľ sa oheň rozšíril na všetky kryté chodby a nádvoria okolo chrámu. Keď Títus videl, že oheň sa rýchlo šíri a môže zachvátiť i hlavnú budovu chrámu, vydal rozkaz oheň zahasiť. V prudkom útoku sa Rimania dostali tak blízko, že jeden vojak hodil horiacu fakľu oknom do chrámu, a ten bol okamžite v plameňoch. Títus i teraz kázal ešte hasiť, ale v prudkosti boja a v rozliehajúcom sa hluku nebolo počuť jeho hlas. Rímske vojsko sa valilo na chrám a ešte viac podnecovalo šíriaci sa oheň. Sám Títus vbehol do horiaceho chrámu a až užasol nad jeho nádherou a bohatstvom. Podarilo sa mu zachrániť zlatý oltár, zlatý svietnik, zlatý stôl, na ktorý sa kládli posvätné chleby, a knihu Zákona. To všetko vniesli neskôr ako vojnovú korisť do Ríma. Sotva Títus vyšiel z chrámu, vojaci zapálili aj ostatnú časť chrámu, ktorá ešte nebola ohňom zasiahnutá. Nemožno si ani predstaviť - hovorí Jozefus Flavius - strašnejší krik, než vznikol v tomto okamihu. Do triumfovania a plesania rímskeho vojska sa miešalo bedákanie židovského ľudu. Ozvena zo všetkých okolitých vrchov až po Pereu len zväčšovala ohlušujúci krik. Tak bol celý chrám obrátený na popol. Stalo sa tak práve vo výročný deň zničenia prvého židovského chrámu babylonským kráľom Nebúkadnécarom. Deti, starcov a kňazov pomordovali. Celé návršie horiaceho chrámu pokryli mrtvoly povraždených a krv stekala z neho. Po zničení chrámu a vyplienení dolného mesta začal Títus útočiť aj na horné mesto. Rímski vojaci plienili a pálili, vraždili obyvateľstvo. Postupne lámali odpor Židov, ktorí v strachu opúšťali bašty a pevnosti a dávali sa na bezhlavý útek. Rimania sa zmocnili aj horného mesta a zapálili ho. Ako zborili až do základov chrám, tak zrovnali so zemou aj ostatné mesto. Stalo sa tak 8. septembra r. 70. Nechali stáť len tri silné bašty, aby tieto ako pamätníky zvestovali potomstvu zašlú slávu Jeruzalema. Títus pri tom povedal: "Vojnu sme viedli s pomocou Božou; Boh sám vyhnal Židov z týchto hradieb. Lebo čo by zmohli ľudské ruky a stroje proti takýmto hradbám?"

  Hneď po dobytí mesta pochytali vodcov povstania, čo ešte zostali nažive, a popravili ich. Urastených a zdatných mladíkov určili do Títovho triumfálneho pochodu, starších chlapcov poslali do egyptských baní alebo odviedli do rímskych cirkusov a divadiel, kde ich pohádzali divej zveri. Najmladších, mladších ako sedemnásťročných, predali za otrokov. Počet všetkých zajatcov bol veľký. Počet všetkých, čo padli pri obliehaní mesta, alebo inak prišli o život v židovskej vojne, bol niekoľko stotisíc. Jeruzalem bol zrovnaný so zemou.

 

  Takto to opísal Jozefus Flavius. Jeho svedectvo je dokladom pravdy evanjelia Kristovho i svedectva, ktoré vydal Pán Ježiš o židovskom národe, keď predpovedal pád Jeruzalema. Nám zostáva z toho poučenie, aby sme nebrali naľahko Božie evanjelium, aby sme nemuseli byť vydaní trestom ako Židia, ale aby sme z milosti Božej pre Ježiša Krista boli zachovaní pre večný život. Preto čiňme pokánie zo svojich hriechov a žime tak, ako sa svedčí na dietky kráľovstva Božieho. História skazy mesta Jeruzalema nás dnes k tomu naliehavo vyzýva a zasľúbenia Pána Ježiša Krista nám dávajú moc s  hriechmi sa rozchádzať a chodiť v novote života.