Choď na obsah Choď na menu
 


História výstavby kostola 

      Prvé správy o stavbe Božieho stánku vo Vrútkach pochádzajú zo zápisnice filiálneho konventu z 1. apríla 1900. Konvent rozhodol o stavbe modlitebne v budove bývalej ev. školy. Presbyterstvo na zasadnutí 14. októbra 1900 pôvodné rozhodnutie zrušilo. Presbyteri navrhli, aby sa modlitebňa postavila na pozemku Jozefa Ruttkaya Matušoviča, ktorý predal svoj pozemok cirkvi za 2800 korún. Napokon sa však situácia vyvíjala inak. Zasadnutie presbyterstva sa konalo 10. marca 1901 v kancelárii obecného úradu a predsedal mu vrútocký lekár a filiálny dozorca MUDr. Viliam Szolárik. Rokovania prebiehali v slovenskej a uhorskej (maďarskej) reči. Podobne boli písané aj zápisnice; vľavo bola maďarská a vpravo slovenská verzia. Presbyterstvo sa uznieslo, že dá vyhotoviť okrúhlu filiálnu pečiatku s nápisom „A ruttkai ág. hitv. ev. fiókegyház pecsétje“. V tých časoch sa služby Božie odbavovali v štátnej škole vďaka povoleniu Ministerstva kultúry a náboženstva v Budapešti a s podporou viacerých riaditeľov a učiteľov škôl, ktorí boli členmi ev. presbyterstva. Táto možnosť bola povolená do konca októbra 1902, kým si vrútockí evanjelici nepostavia vlastný stánok Boží. A práve na zasadnutí tohto presbyterstva sa prvýkrát hovorilo o stavbe kostola. Tým sa myšlienky o stavbe modlitebne rozplynuli. Presbyteri požiadali Ministerstvo kultúry a náboženstva v Budapešti o povolenie zbierky na stavbu kostola v celom Uhorsku. Ministerstvo žiadosť odobrilo a zbierka bola vyhlásená od 16. augusta 1901 do 16. februára 1902. Bola vyslaná osobitná delegácia v zložení MUDr. Viliam Szolárik, richtár Andrej Judík, Gabriel Ruttkay Miklian, Jozef Ruttkay Dauko Juríčke, Ján Gatsch st. a Gabriel Paulínyi, ktorá navštívila generálneho direktora Košicko-bohumínskej železnice (KBŽ) Petra Ráth Ruttkaya v Budapešti s prosbou, aby podporil úsilie vrútockých evanjelikov. Návšteva nebola márna. Peter Ráth Ruttkay venoval na stavbu 2 000 korún a zabezpečil, že KBŽ sa na dlhšie obdobie stala finančným podporovateľom vrútockého cirkevného zboru. KBŽ  na stavbu kostola ihneď zaslala ďalších 2000 korún a súhlasila s odkúpením starého nepotrebného plechu nachádzajúceho sa vo vrútockom rušňovom depe po 6 korún. Do chrámu sa v predstihu kupovali predmety vnútornej výbavy. Cirkevníci medzi prvými  predmetmi zakúpili harmónium a darovali svietniky.

          Na zasadnutí presbyterstva 10. apríla 1901 V. Szolárik predniesol návrh, aby sa  na stavbu použilo 40 000 kusov tehiel a dosky, ktoré zvýšili na stavbe budovy stanice štátnej železnice. KBŽ materiál predala s pochopením za výhodnú cenu. Tehly a dosky stáli 300 korún. Skaly do základov stavby venoval zo svojho lomu na Dubnej skale Gabriel Ruttkay Miklian. Piesok daroval Pavol Kučera a Jozef Ruttkay Miklian, výrub 20 stromov zo svojich lesov povolil barón Július Révay z Turčianskej Štiavničky, 200 korún venoval František Jozef II. Habsburgský - „Jeho jasnosť Kráľ náš apoštolský“ a 106 korún venoval Jozef Ruttkay Matušovič.  Sučanec Ján Komenda  požičal pracovné nástroje a náradie na odstrel skál a dozorca Szolárik kúpil dynamit. Pre potreby kostola dal zemiansky evanjelický komposesorát cirkevnému zboru na 30 rokov do užívania cintorín. Na zasadnutí presbyterstva sa vytvorilo filiálne presbyterstvo vrútockej dcérocirkvi pod vedením dozorcu zboru MUDr. Viliama Szolárika. Ku koncu roku 1901 bol majetok zboru len 1 315 korún. Preto februárový konvent v roku 1902 súhlasil s odpredajom cirkevnej školy a učiteľského bytu za 5 600 korún. V roku 1903 obec venovala 1000 korún, iste aj vďaka tomu, že richtár A. Judík a notár K. Kevický boli agilnými evanjelikmi a presbytermi.

       Na stavbu kostola sa hlásil Ján Czajkán z Banskej Štiavnice a Leopold (Lipot) Wachsberger z Vrútok. V. Szolárik 11. mája 1902 oboznámil  presbyterstvo na jeho zasadnutí s plánom kostola od J. Czajkána a konvent napokon súhlasil, aby stavbu realizovala jeho firma. Základný kameň kostola bol položený 10. augusta 1902. Kostol bol vystavaný v neogotickom slohu, jeho dĺžka je 22 m 76 cm, šírka 11m 26 cm, vnútorná výška 10 m 30 cm, vonkajšia výška 15 m 80 cm a veža je vysoká 35 m. Na mieste, kde stojí veža kostola, sa nachádzala studnička, vyvieral tu  prameň vody, na ktorom akoby symbolicky vyrástol prameň života a viery, prameň živej vody, náš chrám Boží, chrám lásky. Prameň vody bol rúrkami odvedený spod základov budúcej veže a vyvieral v záhrade pri kostole. Stavba kostola stála 22 222 korún 99 halierov. Posviacku kostola vykonal 8. novembra 1903 senior Turčianskeho seniorátu Martin Morháč a po nej nasledoval slávnostný banket.

      Postupne sa zariaďoval interiér kostola. Oltár a kazateľnica stáli 1 700 korún, oltárny obraz 422 korún, zvony 1 090 korún a 87 halierov, lavice 860 korún. V roku 1906 získal cirkevný zbor 29 korún a 25 halierov z Gustávskeho spolku. Farár A. Konček oznámil, že od nitrianskeho kalvínskeho farára Ladislava Šedivého prišla prosba o poskytnutie chrámu Božieho na odbavovanie služieb Božích raz v mesiaci. Presbyterstvo sa uznieslo a s najväčšou ochotou  svoj chrám poskytlo na užívanie sesterskej kalvínskej cirkvi a spoluveriacim vrútockým protestantom - kalvínom. L. Šedivý učil na meštianskej škole reformované evanjelické náboženstvo. Podľa zápisu číslo 17909/B 20. apríla 1906  KBŽ evanjelickej cirkvi darovala ďalších 2000 korún.

       S existenciou kostola je nerozlučne spätá funkcia kostolníka. Po prvom kostolníkovi Andrejovi Golierovi, ktorý vykonával kostolnícke povinnosti v rokoch 1903 - 1907, prevzal túto funkciu Jozef Ďurdík. Vrútocký zbor navštívil Ing. Gedeon Váczy, Dávid Ferenc a Tihamér Vöröss z Krajinského centrálneho úrokového spolku vo veci definitívneho skončenia splátok a platieb dlžôb za stavbu kostola.  Z 30. augusta 1908  pochádzajú zápisy o tom, že vrútocký chrám má dve nové oltárne rúcha, štyri bronzové svietniky a rúcho na kazateľnicu v hodnote 350 korún. Tieto vnútorné chrámové predmety sa zadovážili vďaka zbierke, ktorú medzi evanjelickými deťmi na štátnej elementárnej škole podporil G. Paulínyi a A. Krausz. Zaujímavú ponuku dostali vrútockí evanjelici od  vedenia KBŽ. Ak by totiž  v rámci evanjelickej diakonie aspoň raz mesačne zabezpečovali  aj maďarské služby Božie a starali sa o „duševné opatrenie“ veriacich, KBŽ by podporovala a financovala vrútockú ev. cirkev. Szolárik sa zaviazal, že hneď ako bude mať vrútocká dcérocirkev svojho slova Božieho kazateľa, budú sa každú nedeľu odbavovať služby Božie v maďarskom aj slovenskom jazyku. KBŽ podporila cirkevný zbor sumou 2 000 korún aj v rokoch 1908 a 1909.V roku 1909 usporiadal Ján Balzsanka zábavu v prospech vrútockého kostola. Vyzbieralo sa 190 korún a 68 halierov. V roku 1910  základina organa činila 1 049 korún a 13 halierov.

       Presbyterstvo na zasadnutí 5. mája 1912 prerokúvalo návrh na oplotenie kostolného pozemku. Konvent sa uzniesol, že z vďaky za podporu KBŽ sa budú jeden raz v mesiaci  odbavovať maďarské služby Božie. Konvent takisto rozhodol, že do jedného mesiaca zbúrajú drevenú hasičskú búdu, ktorá stojí na cirkevnom pozemku. O jej zbúraní rokoval vrútocký výbor s A. Judíkom už 11. mája 1904 a presbyterstvo 25. marca 1907. O možnosti zakúpenia organu rokovalo presbyterstvo 19. januára 1913 a na jeho kúpu bol ustanovený výbor. Ďalšie zápisy v kronike uvádzajú, že v roku 1916 bola kúpená fara (prestavaná v roku 1925) a organ bol zakúpený v roku 1922. Prvá konfirmácia sa v chráme Božom konala 2. augusta 1914. Svoj sľub Trojjedinému Bohu a milovanej evanjelickej a. v. cirkvi zložilo prvých 24 konfirmandov. V roku 1914 bolo vo Vrútkach 1982 evanjelikov. Napriek udalostiam prvej svetovej vojny sa uskutočnili prvé kroky k osamostatneniu cirkevného zboru od matkocirkevného zväzku so Záturčím.

 

 Osamostatnenie zboru v roku 1916

Dňa 6. januára 1914 sa na presbyterstve rokovalo o osamostatnení zboru. Záturčianska matkocirkev sa stavala proti osamostatneniu vrútockej dcérocirkvi, pretože hospodársky by sa asi neudržala. Veď vrútockí evanjelici tvorili až dve tretiny cirkvi, mali bohatých zemianskych patrónov, podporu richtára A. Judíka a podporu KBŽ. Medzi záturčianskou správou a vrútockou fíliou dochádzalo k nepríjemným sporom a vystúpeniam. Finančný rozpočet zo 7. júna 1914 jasne ukázal, že Vrútky sú po finančnej stránke sebestačné. Matkocirkevný zbor v Záturčí rozhodol, že za rok 1914 vyplatí vrútocká fília 400 korún farárovi, 160 korún kantorovi a cirkevnú daň vo výške 2500 korún. Seniorálny konvent 16. júla 1914 vyniesol rozhodnutie: „osamostatnenie sa Vrútok odobruje a dištriktuálnemu konventu k potvrdeniu sa predostiera“ (seniorálny zápis B 15 s. 72). Dištriktuálny konvent sa konal 14. januára 1915 a rozhodol takto: „Dištriktuálny konvent na základe toho, že k osamostatneniu vrútockej dcérocirkvi potrebné podmienky sú splnené, ďalej že záturčianska matkocirkev aj po odlúčení sa tejto svojej fílie môže sa udržať, konečne že k osamostatneniu už turčiansky seniorát dal svoje privolenie, vyslovuje osamostatnenie vrútockej dcérocirkvi a vyzýva predstavenstvo turčianskeho seniorátu, aby porobilo potrebné kroky v záležitosti vysloveného osamostatnenia“ (dištriktuálny zápis B 36 s. 94). Vojnové udalosti takmer prekazili osamostatnenie sa. Filiálny konvent 14. novembra 1915 pod vedením F. F. Ruppeldta prosil seniorát o osamostatnenie. Ruppeldt v žiadosti prosí „i uprostred ťažkých okolností svetovej vojny, - tak že vrútocká cirkev bude môcť nosiť meno ecclesia militans  bojujúca cirkev, aby tak, ako aj chce a má povolenie, bojovala vždy ten boj duchovný“. Na februárovom konvente v roku 1916 sa vo fílii v Priekope urovnali posledné finančné povinnosti voči Záturčiu a napokon 9. apríla 1916 sa konal posledný filiálny konvent. Konventuáli žiadali seniorálne predstavenstvo, aby bol do Vrútok zvolaný osamostatňujúci a zriaďujúci konvent.

       Osamostatňujúci a volebný konvent sa konal dňa 14. mája 1916 pod predsedníctvom seniora Jána Hodžu a seniorálneho dozorcu dr. Jána Vanoviča. Zapisovateľmi boli: administrátor zboru F. F. Ruppeldt a učiteľ G. Paulínyi. Senior J. Hodža vyhlásil, že „vrútocká cirkev má tedy po dlhom spánku zase povstať k samostatnému životu, a to tým cieľom, aby sa viera, horlivosť nábožensko-mravné vzdelávanie utvrdzovalo tu, - nie ku rozbroju, ale k pokojnej práci medzi inými tunajšími cirkvami“.  Presbyterstvo samostatného cirkevného zboru malo 56 riadnych a 14 náhradných členov z  cirkevníkov, obce (podrichtár Imrich Ruttkay Dauko Juríčke), zo zamestnancov  KBŽ, vozňového a rušňového depa, zo železničnej stanice, od inžinierstva KBŽ a od štátnych železníc MÁV. Pre administrátora F. F. Ruppeldta bol dočasne zakúpený Radlinskovský dom v majetku Leopolda Válentu za 13 250 korún. Pod číslom 1919/1916 je evidovaná prosba miestnej reformovanej cirkvi, ktorá žiadala o povolenie konať v našom chráme raz týždenne služby Božie . Presbyterstvo  súhlasilo a od tohto roku sa v kostole o 15.30 hodine každú nedeľu konali služby Božie vrútockej reformovanej cirkvi. Do tohto obdobia spadajú prvé spory medzi slovensky zmýšľajúcim F. F. Ruppeldtom a maďarónsky zmýšľajúcou časťou presbyterstva s dozorcom V. Szolárikom. Išlo o pečiatku zboru, ktorá mala v strede kalich a rok 1916 a po obvode nápis „Ruttkai ág. h. ev. egyház“.  Ruppeldt navrhol aj slovenskú verziu, čo presbyterstvo neprijalo. Dňa 27. augusta 1916 sa rokovalo o obsadení kňazskej stanice. Zo siedmich prihlásených kandidátov bol F. F. Ruppeldt biskupom vyškrtnutý, pretože ho maďarská časť veriacich očierňovala na najvyšších cirkevných miestach. Poddozorca G. Ruttkay Miklian Sirotník žiadal uverejniť mená tých, ktorí brojili proti Ruppeldtovi, žiadal vypísať nový súbeh a vrele odporúčal Ruppeldta. Dozorca Szolárik nový súbeh neodporúčal. Dočasným vedením zboru bol poverený kaplán Miloslav Andrej Bibza. Dňa 1. októbra 1916 bol väčšinou hlasov (147) za farára zvolený Andrej Mihál. V decembri 1916 bol zvolený kantor a učiteľ Gustáv Bernáth. V zápisnici zo zasadnutia presbyterstva v decembri 1916 je zachytené: „Béla Reichhardt sa ponosuje, že školské deti na chôroch počas služieb Božích neporiadne sa chovajú, mýlia tichosť bohoslužby. Prosí konvent, aby to znemožnil. Konvent poveruje predsedníctvo, aby sa v tejto otázke s prípisom obrátilo na direktorstvá oboch škôl, a aby žiadalo vyslatie dostatočných učiteľských osôb na bohoslužby s cieľom dozerania“. Aj takto vyzeral prvý rok existencie samostatného cirkevného zboru. 

 

Kostol po osamostatnení zboru v rokoch 1917 – 1942  

        V roku 1919 sa riešila otázka kúpy pozemku M. Dulu, susediaceho s katastrom cintorína. V októbri 1920 konvent na základe ponuky obce, ktorá  si zavádzala elektrinu,  rokoval o otázke zavedenia elektrickej energie do kostola a na faru.

        Mládež v prospech organovej základiny zahrala v máji 1921 divadelnú hru „Sirota Marienka“, ktorej výnos bol 9 000 korún. Na výstavbu organu sa prihlásili firmy Tuček, Stein, Kelcer, Rieger.  Dvojmanuálový nástroj s 12 registrami inštalovala firma Emanuela Steina z Kutnej Hory za 53 406 korún. Počas prác boli zamestnanci firmy ubytovaní v hoteli Slávia. Pred  stavbou organa bol kostol vymaľovaný  (6 938 korún).

V auguste 1921 na uprázdnené kantorské miesto po J. M. Štefánikovi nastúpil Viliam Jesenský, učiteľ na meštianke. Nechcel plat, ale úplnú dôveru cirkevníkov vyjadrenú na celozborovom volebnom konvente – ten mu absolútnu dôveru vyjadril až v druhom kole hlasovania.

Drevené oplotenie kostola vyhotovil Ignác Lang zo židovskej náboženskej obce a vysadil sa živý plot. Cirkev v tomto roku dostala od vrútockých evanjelikov zo spojenej ev. cirkvi z USA podporu 10 000 korún..

V roku 1922 bol kostol znovu vymaľovaný (Anton Molnár za 8 000 korún). Slávnostným dňom bol 10. september 1922, keď sa  v kostole za účasti seniora O. Škrovinu, farára v Martine, F. F. Ruppeldta, farára v Žiline, A. Končeka, farára v Záturčí, J. Jamnického, farára v Párnici, učiteľov-kantorov Jána Melička z Martina, Júliusa Helvigha zo Sučian a Viliama Baku z Turčianskych Kľačian konala posviacka organa. Technický stav nástroja prekontroloval J. Meličko a odporučil nástroj prevziať. Nový nástroj a dobré finančné podmienky vzbudili o miesto kantora záujem u viacerých kandidátov - v januári 1923 sa prihlásili až traja kandidáti: V. Baka, J. Helvigh, ktorý reflektoval aj na miesto správcu štátnej ľudovej školy, a penziovaný skladateľ Július Bateľ z Martina. Kantorovaním bol naďalej dočasne poverený V. Baka a neskôr Pavol Šťastný.

Elektrické vedenie do kostola a na faru zaviedol Ján Andok a prerobil aj dva veľké lustre na elektrické.

Presbyterstvo sa v tomto roku uznieslo na tom, že počas služieb Božích majú byť okolité hostince pri kostole zatvorené a v kostole sa položila drevená dlažba. Od augusta 1927 sa na oltári začali používať  sviece a po službách Božích sa začalo zvoniť. Nové zvony boli zo stanice ku kostolu slávnostne prevezené 22. augusta 1927. Na ich prevoz občania Priekopy poskytli slávnostne vyzdobený koč a detský zbor trojhlasne zaspieval evanjelickú hymnu Hrad prepevný je Pán Boh náš. Zvony boli položené v záhrade pri kostole. Kantor V. Baka navrhol, aby sa dal k posviacke zvonov preladiť organ. Posviacka zvonov sa uskutočnila 4. septembra 1927. Biskupa dr. Jura Janošku na železničnej stanici  za cirkev vítal dozorca Gabriel Ruttkay Miklian,  za obec jej starosta  K. Kalocsay a žiačka Anna Šťastná. Pri kostole  dôstojného brata biskupa Janošku privítal farár C. Kramár, podpredseda Sdruženia evanjelickej mládeže (SEM) Jozef Sekerka ml. a z veže sa ozývala pieseň „Hrad prepevný je Pán Boh náš“. Na slávnosti liturgoval záturčiansky farár Ján Malovecký, sučiansky farár Vojtech Hruška, príbovský farár Július Hečko, kázal senior O. Škrovina a posväcujúcu reč predniesol biskup J. Janoška. C. Kramár  zhromaždenie oboznámil s históriou zboru a zvonov, vystúpil aj štvorhlasný spevokol pod vedením V. Baku. K tejto príležitosti boli vyhotovené odznaky a pohľadnice. Biskup J. Janoška navštívil vrútocké rodiny. Na slávnosť boli pozvaní hostia: za katolícku obec S. Zachar, za židovskú obec Július Hoffmann a za  Vrútky starosta K. Kalocsay.

V  roku 1928 bola opravená strecha kostola a farská pivnica. K 10. výročiu vzniku ČSR boli pri kostole slávnostne vysadené jubilejné lipy a mládež dostala od obce poďakovanie za pomoc pri organizácii a účinkovanie na slávnostiach.

K 400. výročiu Augsburského vyznania sa dal obieliť exteriér a interiér kostola. Cirkevný zbor dal na 10 rokov firme Nafta Spol. do prenájmu pozemok pred kostolom a poslal finančné milodary sirotincom do Martina a do Liptovského Mikuláša.

       V lete 1930 bol kostol znovu  vymaľovaný (pán Bodinek z firmy pani Molnárovej), zo seniorátu dostal cirkevný zbor podporu 1 000 korún a kantor S. Živora ohlásil poruchu organa.

      V roku 1932 boli v šírke 1,3 m vymerané okrajové časti pozemku pri kostole pre chodníky a bola schválená odmena 1 000 korún kurátorovi a rovnaká suma aj kantorovi za nácvik spevokolu. Presbyterstvo 24. júla 1932 neodsúhlasilo prenájom pozemku pred kostolom A. Gallovej na zriadenie tabakovej predajne. Predstavenstvo zboru na obecnom úrade rokovalo o poskytnutí vymeraného pozemku na „drotoár“, úpravu ulice Horná Kružná a potoka pretekajúceho záhradou kostola. Cirkevný zbor žiadaný pozemok bezplatne uvoľnil.

       V roku 1933 boli opravené steny kostola, bol vymaľovaný exteriér kostola a veže (4 762 korún). Prerokúvala sa otázka pohrebnej počestnosti z kostola. Presbyteri sa uzniesli, že v kostole sa môže konať pohreb všetkých cirkevníkov, ktorí si plnili voči cirkvi všetky povinnosti, mali zaplatenú cirkevnú daň a na základe lekárskeho nálezu, ak smrť nastala prirodzeným spôsobom a mŕtvy nemal nákazlivú chorobu.

      Dňa 29. septembra 1933 neznámy zlodej odcudzil dva pozlátené kalichy. Dňa 5. novembra 1933 sa konali slávnostné služby Božie s rozvinutím spolkovej zástavy Slovenskej evanjelickej jednoty (SEJ). Na pravom chóre od organu, kde vystupoval spevokol, boli odstránené lavice. Dňa 30. mája 1934 sa  prvýkrát v histórii cirkevného zboru konal vo Vrútkach v chráme Božom seniorálny konvent Turčianskeho seniorátu. Dňa 25. novembra 1934 sa v chráme Božom konali oslavy 10. výročia SEM. Michal Knoško zboru venoval  jeden pozlátený kalich a Anna Ruttkayová Vercajmach venovala do kostola nový koberec od vchodu až po oltár. Dňa 5. novembra 1933 sa slávnostne uviedla  zástava SEM. Vyšili ju Irena Pappová a Otília Mališková, krstnými rodičmi boli: dr. Juraj Janoška, syn zosnulého biskupa, a Adela Ruttkayová Dauko Juríčke. Zástavu rozvinul senior O. Škrovina  v prítomnosti 15 odborov SEM.

      V roku 1935 sa uvažovalo o zväčšení kostola, pretože život zboru vzrástol tak, že terajšie priestory kostola už nestačili. SEM v hodnote 5 000 korún oplotilo parčík, tzv. trojuholník pred kostolom. Cirkevný zbor poistil cirkevný majetok proti požiaru a prvýkrát sa hovorilo o potrebe zborového domu. Presbyterstvo na zasadnutí dňa 28. apríla 1935 konštatovalo, že počas I. slávnosti veľkonočnej bolo v kostole 700 ľudí a rodiny brata farára a brata kantora nemali kde sedieť.

Presbyterstvo na zasadnutí 31. marca 1936 s radosťou prijalo rozhodnutie okresného úradu, podľa ktorého bola povolená stavba nového plota (39 000 korún). Dohodlo sa aj na tom, že od hradskej ulice treba nechať 2,5 m široký voľný priestor na obecný chodník. Ďalej sa uznieslo na tom, že horné chóry treba nechať pre žiakov meštianskych škôl: pravý chór pre chlapcov a ľavý pre dievčatá. Bola opravená farská brána, SEJ urobila chodník do kostola (na tieto účely venovala 2 910 korún) a pomenovala ho Tranovského chodník, pretože v tomto roku pripadlo 300. výročie kancionála Cithara Sanctorum J. Tranovského. Od 15. decembra 1936 sa ustálila taxa za zvonenie na 25 korún. Boli zasklené rozbité okná na kostole. Hlavnou udalosťou v roku 1936 bolo definitívne oplotenie kostolného pozemku, ktoré nahradilo  predchádzajúce dočasné oplotenie. Betonárske práce boli zadané Michalovi Jurášovi a železo dodala firma Nádler. SEM venovalo na elektrický pohon organa 1 000 korún a na zakúpenie javiska takisto 1 000 korún.

Presbyterstvo 17. júna 1938 schválilo elektrický pohon organa za 5 200 korún (firma Tuček), položenie dlažby v kostole a drevenej dlážky pod lavicami. SEJ a Jednota evanjelických žien (JEŽ) darovali dva strieborné svietniky a Prvý pohrebný podporujúci spolok daroval cirkvi 1 000 korún. Zbor dal opraviť ohradu farského dvora, hradu na nosnej konštrukcii zvona a vyčistiť studňu. Poddozorca J. Kráľ v sakristii inštaloval kachľovú pec.

      SEJ a JEŽ darovali ďalšie dva menšie svietniky a kostolné rúcho s nápisom „Oslavujte Hospodina“. Podľa novej cirkevnej ústavy bol Lipovec pripojený k Vrútkam. Dňa 26. septembra 1940 bola vo Vrútkach prisluhovaná Večera Pánova pre duchovných Turčianskeho seniorátu. V roku 1941 sa v  presbyterstve rokovalo o oprave harmónia a o zamykaní organu.

 

Chrám Boží v rokoch 1943 – 2013

       Vojnové udalosti zanechali svoje stopy na všetkých cirkevných budovách a aj na kostole. Bombardovanie a ostreľovanie Vrútok neobišlo ani evanjelický kostol. Najväčšmi bola poškodená strecha a veža kostola. Presbyterstvo na svojom zasadnutí 26. marca 1946 rozhodlo o generálnej oprave chrámu. V roku 1947 sa vykonali najnevyhnutnejšie opravy strechy na veži (15 000 korún). Vežu opravil pán Krejčí z Vrútok. Dňa 1. júla 1947 na kaplánsku stanicu do Vrútok nastúpil Ján Agnet.

 Na generálnu opravu cirkevný zbor získal financie zo zahraničia, ale nemal povolenie z povereníctva v Bratislave a z krajského úradu v Žiline. Predbežný rozpočet opravy bol na 900 000 korún. Rozpočet a projektová dokumentácia opráv boli poslané na povereníctvo a na Biskupský úrad do Bratislavy. V roku 1948 boli na organe vymenené drevené píšťaly za kovové a roku 1949 z finančného daru, ktorý poskytli cirkevnému zboru sesterské protestantské cirkvi v USA bolo zakúpené nové harmónium (33 000 korún). Koncom roku 1949 bola finančná hodnota prác vyčíslená až na 1 500 000 korún. Štátne úrady nezaradili opravu chrámu do svojho päťročného plánu, a tak sa oprava nemohla začať. Už v roku 1950 bol na opravu pripravený potrebný materiál (eternit, vápno, piesok, štrk, drevo, dosky). Z Generálnej podporovne cirkevný zbor dostal podporu 30 000 korún. Povereníctvo techniky vypracovalo projektovú dokumentáciu opráv za 27 000 korún. Po piatich rokoch Krajský národný výbor (KNV) v Žiline zaradil opravu chrámu do svojho plánu na rok 1952 a prisľúbil finančnú pomoc v hodnote 550 000 korún. Oprava bola nevyhnutná, lebo veža sa už mohla zrútiť. Dňa 19. augusta 1952 sa začalo s generálnou opravou – bolo postavené lešenie, boli strhnuté poškodené plechy zo strechy kostola a veže, vymenené trámy vo väzbe strechy, bol vymenený aj kríž na veži, bola pokrytá celá stavba, bolo obnovené elektrické vedenie do kostola, bola namontovaná nová zvonová stolica a boli osadené nové okná na veži. Technická komisia z Martina žiadala, aby bola do 1. septembra 1952 opravená veža. Ak by to cirkevníci nestihli, kostol mal byť úradne zatvorený. S Božou pomocou sa stanovený termín podarilo dodržať. Práce stáli 836 000 korún, z toho štát prispel 548 304 korunami a vlastné prostriedky boli 287 765 korún. V októbri 1953 sa generálna oprava dokončila. Hodnota prác predstavovala  1 312 600 korún, z toho štátna podpora bola vo výške 550 000 korún a hodnota vlastných prostriedkov bola 762 600 korún. Hodnota nehonorovaných prác predstavovala 150 000 korún. Strechu pokryli novým plechom, kostol omietli brizolitovou omietkou, vymaľovali jeho interiér, boli natreté – vyfládrované lavice a  dvere, bola natretá strecha.

 Posviacka kostola po generálnej oprave sa konala 8. novembra 1953, v deň 50. výročia jeho stavby a posviacky. Posviacku vykonal generálny biskup dr. Ján Chabada, slávnostným kazateľom bol senior Šarišského seniorátu a administrátor Východného dištriktu ECAV Ctibor Handzo, prítomný bol generálny dozorca Andrej Žiak a biskupskí tajomníci Ivan Krahulec z Bratislavy a Pavel Pališín z Liptovského Mikuláša.

       Po generálnej oprave nasledovali menšie opravy interiéru kostola a práce na exteriéri kostola. V roku 1955 bol natretý plot okolo kostolnej záhrady, znovu bola opravená strecha na kostole. Počas štyridsaťročného trvania cirkevného zboru (1916-1956) sa vykonalo osem náročných prác a opráv v hodnote 1 639 287 korún. Presbyterstvo na zasadnutí 21. júla 1957 odsúhlasilo generálnu opravu organa, pretože mechanika na nástroji z roku 1922 bola už zastaralá, nevyhovujúca a často sa kazila. Cirkevný zbor rokoval s národným podnikom Organa v Krnove. Rozpočet na opravu a rozšírenie nástroja bol stanovený na 125 000 korún.

       Bolo vyhotovené nové oltárne rúcho. V priebehu piatich rokov cirkevný zbor z vlastných prostriedkov vyzbieral financie na pokrytie výdavkov na opravu a rozšírenie organa. Objednávka bola odoslaná do Krnova 25. júna 1958. Organ bol inštalovaný a začal sa používať v septembri 1959. Celá prestavba nástroja stála 130 000 korún. Organ bol dvojmanuálový so 17 registrami a 9 spojkami. Posviacka nástroja bola 8. novembra 1959. Na posviacke lituroval konsenior Ján Konvit zo Sučian, Ľudovít Vajdička z Martina a Peter Hollý zo Záturčia. Kázeň zvestoval senior Viktor Šimko a posviacku nástroja vykonal biskupský tajomník VD ECAV Pavel Pališín z Liptovského Mikuláša. Na slávnosti kantoroval hudobný skladateľ Ing. Július Letňan z Bratislavy a vystúpil cirkevný spevokol.

      V roku 1961 boli do kostola zakúpené dva nové krištáľové lustre z Kamenického Šenova (6 120 korún). Posvätené a prvý raz oficiálne rozsvietené boli 28. mája 1961.

       V roku 1963 sa opäť vykonali nátery brán a plotov, bolo preložené elektrické vedenie k zvonom, o rok neskôr bol preladený organ, boli urobené vnútorné okná pod chórmi a roku 1965 sa realizoval čiastočný náter strechy kostola. V roku 1968 realizovali cirkevníci čalúnenie lavíc, v roku 1969 opravili a natreli plot parčíka pred kostolom (tzv. trojuholník). V roku 1972 boli pri oltári vsadené dve vnútorné železné okná. V roku 1973 bola dokončená stavba novej farskej budovy v kostolnej záhrade a slávnostne posvätená bratom biskupom dr. Vladimírom Michalkom. Počas rokov 1972 až 1975 sa vykonali prípravné práce na zavedenie nízkotlakového vykurovania kostola. Nasledovalo inštalovanie vykurovacích akumulačných pecí (za 60 435 korún), obloženie stien okolo oltára drevom, oprava betónovej dlažby, položenie nových kobercov, náter plota okolo kostola (v roku 1976), vymaľovanie kostola, vyhotovenie chodníka pri kostole a dokončenie elektrickej inštalácie k elektrickým akumulačným peciam (v roku 1977). Kostol sa začal vykurovať počas druhej adventnej nedele 4. decembra 1977.

     Na chráme Božom, v ktorom sa veriaci schádzajú, aby spevom, modlitbami a počúvaním slova Božieho spoznávali svojho Stvoriteľa, sa každý rok vykonalo veľa požehnanej práce. V roku 1978 bola natretá strecha na veži kostola (16 192 korún), bol vymaľovaný interiér kostola (10 606 korún 70 halierov), boli vymenené lampy nad chórmi (12 560 korún). V roku 1979 boli vyasfaltované chodníky do kostola, prečistený a vyladený organ a natretý plot okolo kostola. V osemdesiatych rokoch sa realizovalo niekoľko ďalších opráv: bola natretá zvonová konštrukcia, skontrolovaná elektrická inštalácia (rok 1980), v spolupráci s Okresným stavebným podnikom Martin bolo dokončené pokrytie strechy kostola plechom, opravené zvonové zariadenie (rok 1981), boli inštalované bleskozvody na kostole, natreté odkvapové rúry, vykopané jamy a kanál okolo kostola (rok 1982), bolo opravené elektrické zvonové zariadenie, boli obnovené nátery na kostole, oltár a kazateľnica dostali nový plyšový poťah (v roku 1983 sa na všetky práce vynaložilo 28 039 korún), náter strechy stál 24 568 korún, elektroinštalačné práce 46 243 korún, rebrík do kostola 1050 korún (rok 1986). V roku 1987 boli vykonané elektroinštalačné práce za 24 123 korún a oprava sakristie za 4 640 korún. V priebehu roka 1989 boli vykonané tieto väčšie práce: natretie dvier kostola (2 260 korún), osvetlenie chodníka do kostola (4 260 korún), ozvučenie kostola (4 449 korún), natretie lavíc (1 024 korún) a čalúnenie dvier na sakristii (1 120 korún).

V deväťdesiatych rokoch bola tepelne izolovaná povala kostola sklenou vatou (rok 1990), bolo opravené oplotenie za 2 524 korún (rok 1991), boli vybudované nové schody do kostola za 5 000 korún (rok 1993), v kostole bolo inštalované moderné elektrické vyhrievanie kostola za 250 000 korún (rok 1995), ale súčasne sa aj zdvojilo zasklenie okien v hodnote 10 000 korún, ktoré však neskôr traja vandali rozbili (rok 1997). V týchto rokoch prebehlo zavedenie digitálneho číselníka na ľavej a pravej strane tzv. víťazného oblúka na čelnej strane kostola. V roku 1993 prebehli oslavy 90. výročia postavenia a posvätenia chrámu. Slávnostnú kázeň mal brat generálny biskup Pavel Uhorskai. Pri tejto príležitosti vydal cirkevný zbor publikáciu brata dozorcu Alexandra Kontšeka s úvodným príhovorom brata seniora Miloslava Blahu. Ako dar k výročiu obdržal cirkevný zbor súpravu k Večeri Pánovej od partnerského cirkevného zboru Rakkestadt v Nórsku a bohuznáme sestry z nášho zboru zhotovili nové biele rúcho.

V roku 2000 sa uskutočnili najväčšie opravy a rekonštrukcie chrámu od generálnej opravy. V letných mesiacoch sa maľoval interér kostola, veža, strecha, schodiská, okenné rámy. Nová dlažba v kostole bola položená s pomocou bratov: Dušana Knapca, Miroslava Lamoša, Jaroslava Rusnáka a  Martina Sabu. Kurátor Štefan Bízik vyhotovil v kostole drevený obklad bočných stien. Brat František Kurhajec zabezpečil dodávku zeminy na vyrovnanie povrchu vo farskej záhrade. Brat Dušan Knapec s pomocou piatich pracovníkov v rámci verejno-prospešných prác opravil oplotenie okolo kostola. Dcéry farára Milana Dudáša, Kvetoslava a Milina, požičali do kostola čierne krídlo značky August Förster. Do inventára kostola pribudol digitálny časový spínač zvonov, obraz Dr. Martina Luthera, obraz zo života Dr. Martina Luthera, svietnik na klavír a nové oltárne rúcha. V októbri 2000 bola z príležitosti pripravovanej slávnostnej posviacky obnoveného chrámu Božieho pri vstupných dverách napravo osadená tabuľa Evanjelický a. v. kostol Dr. Martina Luthera, 5. november 2000 – v tento deň sa uskutočnila slávnostná posviacka obnoveného chrámu Božieho a jeho pomenovanie po reformátorovi cirkvi. Vrútocký chrám Boží ako jediný na Slovensku nesie meno Dr. Martina Luthera. Na slávnostných službách Božích kázal brat senior Turčianskeho seniorátu Mgr. Jozef Havrila.

V roku 2002 sa v kostole inštaloval ambeón na čítanie biblických textov ako dar od bohuznámeho brata zo Sučian a firma Ing. M. Mušku zo Žiliny vyčistila a preladila organ.

Počas 110. ročnej existencie chrámu Božieho boli vydané viaceré fotografie kostola ako pohľadnice (v roku 1927 pri príležitosti nových zvonov, v roku 1957 po generálnej oprave, v roku 1993 k 90. výročiu kostola, v roku 2003 k 100. výročiu kostola a v r. 2013 k 110. výročiu).

O našom chráme Božom boli publikované články v Evanjelickom posle spod Tatier, v Luteránovi z Vrútok, v týždenníku Nový Život Turca a mesačníku Vrútočan. Kostol je zaradený do reprezentatívnej publikácie Evanjelické kostoly na Slovensku.