Choď na obsah Choď na menu
 


18. nedeľa po Trojici

9. 10. 2012

Lukáš 10:27  On odvetil: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle, a svojho blížneho ako seba samého.

 

Drahé sestry a milí bratia;

            V prvom rade som veľmi rád, že tu dnes pred Vami stojím, ako Váš nový zborový farár. Už minule som hovoril o tom, aké je to zaujímavé, keď niekto cudzí prichádza, aby sa postupne stal nielen známym, ale aj kamarátom – ba dokonca niektorým aj priateľom. Cudzosť – nepoznanie jeden druhého nie je prekážkou, ale skôr príležitosťou na vzájomné zbližovanie a spoločnú cestu. V prvom rade medzi nami kresťanmi, ktorých spája jednota v Bohu. Spája nás nebeský Otec a čin Jeho Syna Ježiša Krista. Vzácna obeť lásky, ktorá sa nedá nikým a ničím prekonať a my ju môžeme denne obdivovať a ďakovať za ňu.

            Keď hovoríme o príchodoch a odchodoch nesmieme zabudnúť, že keď niekto odchádza necháva za sebou kus života. Študent na strednú, alebo vysokú školu necháva za sebou detstvo a rodičovskú „opatrnosť“ výchovy, pretože je ponechaný sám na seba. To iste poznáte sami, ako rodičia – slzy rozlúčky s dieťaťom. My sme si prvý škôlkarský deň našej dcéry celý nafotili, aby sme mali pamiatku. Iné je, keď odchádza niekto blízky za prácou na dlhšie. Vtedy vieme, že to musíme prekonať – pocit samoty a odcudzenia, pretože je to dôležité. Snáď jedna z najťažších vecí je rozlúčka s tým, kto nás opustil smrťou. Naschvál nehovorím naveky, pretože ako kresťania máme nádej stretnutia v nebesiach. Napriek tomu to veľmi bolí. Aj dnes si pripomíname rozlúčky s blízkymi. Staršími, ale aj s dieťaťom v plnej sile. Tieto spomienka veľmi bolia a rany ostávajú napriek Božej prítomnosti v našich životoch. Sme predsa len ľudia.

            Ja som sa lúčil minulú nedeľu a nechal som spolu s mojou rodinou za chrbtom a v spomienkach 11 rokov 1 mesiac a 4 dni v malebnom kraji Rimavy v Tisovci. Priateľstvá, kamarátstva, vzťahy – domov. Klamal by som, keby som hovoril, že mi nie je smutno, že nespomínam, ale zároveň viem, že to Pán Boh takto chcel a že ma tu čakajú nové priateľstvá, nové výzvy, vinica nášho Pána Ježiša. Sme tu rodina Božích detí, ktorá musí a túži počúvať Boží hlas a nasledovať ho. Staré lásky nahradia nové. V poslušnosti prijímame to, čo nám náš dobrý a láskavý Pán Boh dáva.

            Veď aj dnešná nedeľa má názov – poslušnosť lásky. Poslušnosť, ktorú vidíme na stránkach Biblie priamo zo života Ježiša Krista, starých vodcov Izraela, ale aj novozmluvných kazateľov Božej vôle. A tiež lásku, ktorou milovali Hospodina až tak, že boli ochotní ísť na hranicu svojich možností. Apropo sestry a bratia – vedeli by sme pomenovať, alebo vysvetliť tieto pojmy?

            Čo je to poslušnosť? Byť poslušným? Je to bezhlavé vykonávanie príkazov? Napríklad také na aké sa odvolávali vojnoví zločinci – veď ja som len musel poslúchať? Je to len počúvanie a vykonávanie, alebo je tu priestor na slobodnú vôľu? Určite to nie je bezhlavé vykonávanie príkazov. Sme predsa slobodnými ľuďmi. Je to dar od Pána Boha a sami sa môžeme rozhodnúť kadiaľ povedie naša životná cesta. Je len otázkou, čo všetko sme ochotní pre to obetovať. Či pôjdeme „ako sa povie“ – „cez mŕtvoly“, alebo nie? V dobe fašistického Slovenska, ale aj počas tvrdej normalizácie mnohí kolaborovali a dnes sa vyhovárajú – museli sme. Nie nemuseli, len by to niečo viac stálo a museli by byť aj obete. Lenže prečo byť obeťou, keď môžem profitovať? Ak sa pozrieme na život Pána Ježiša vidíme, že od začiatku išiel po ceste obete. Išiel proti davu židovských učencov – farizejov a zákonníkov. Dával alternatívu životu, ktorý ľudia žili vtedy, ale žijeme ho aj my dnes. Išiel cestou lásky a služby. Obete a slušnosti. A to sa nenosilo ani vtedy a ani dnes. Jeho posolstvo lásky – poslušnosti Bohu rušilo starý zákon. Teda aspoň si to ľudia vtedy mysleli. On mu po pravde dával novú náplň – nový obsah. Miesto otroctva zákona, ktorý doniesol Mojžiš z hory Sinaj, priniesol jeho naplnenie v Ňom samom. Priniesol slobodu od hriechu. Veď je napísané v Matúšovom evanjeliu: „Neprišiel som zrušiť zákon ani prorokov – prišiel som ho naplniť“. Neprichádza s novotami, ale prináša to, čo boli ľudia stratili v raji, keď poslúchli namiesto Boha hada. Prináša slobodu a nový domov v nebesiach bez našich skutkov. Poslušnosť znamená uvedomenie si svojho hriechu a návrat do chvíle rozhodnutia sa pod rajský strom poznania dobra a zla. V texte, ktorý sme čítali pred kázňou je to napísané úplne jednoducho. „Milovať budeš Pána, svojho Boha ...

            Sestry a bratia, zamysleli ste sa, prečo to Ježiš hovorí nahlas a verejne? Či vari vtedajší ľud nemiloval Boha? Neverili v neho Židia? Čomu a komu teda verili, že im to Ježiš musí takto polopatisticky povedať? Aký mali vlastne vzťah k Bohu? A z toho vyplýva aj otázka pre nás – aký máme vzťah my sami k Bohu? Niektoré odpovede nájdeme v histórii a niektoré musíme hľadať v sebe. Židia sa v prvom rade Boha báli. Bola to skôr bytosť zahmlená dejinami – poznali príbehy, ale nemali s Ním nejaký blízky vzťah. Vedeli o ňom, poznali Ho, ale nerozumeli Mu. Mali zákon, ktorý doniesol Mojžiš – ten mali v rukách, ten vedeli opísať a vysvetliť. Boh ako blízka a jedinečná osoba ich života, bol pre nich vzdialený. A preto Ježiš poukazuje na dôležitosť celosti lásky – z celého srdca – teda z citu, z celej duše – teda vnútra a večnosti, z celej sily – so všetkým čo máme a na čo si trúfame, a nakoniec z celej mysle – teda rozumu a života, ako takého. Ježiš touto výpoveďou – týmto príkazom obsahuje celého človeka – ale to je na ďalšiu kázeň. Chcem len poukázať, že Ježiš hovorí - milovať sa nedá na polovicu, na tretinku, len kúsok. Milovať sa musí naozaj, ale naozaj úplne. A sám svojim životom, svojou obeťou na kríži ukazuje ako. Byť poslušným pre lásku k hriešnemu človeku – ku mne samotnému, pretože Boh to tak chce. Dokonalá obeť lásky v poslušnosti Boha.

            A text nekončí – je tu ešte dodatok, že presne tak ako milujeme Boha, musíme sa milovať aj navzájom. Jedni druhých. A opäť to nie je prosba, ale príkaz. Príkaz, ktorý zo svojej slobodnej vôle môžeme, ale aj nemusíme splniť. Otázka je potom, či keď ho neplníme sme Božie deti. Pretože sami vieme, že keď nepočúva naše dieťa naše vychovávajúce príkazy – hneváme sa. A u Otca nebeského je to rovnako.

            Sestry a bratia. Hovorili sme na začiatku o rozlúčke, ktorá trhá zväzky lásky, priateľstiev a domova, ale zároveň dáva nové výzvy života. Ak sa necháme ovládnuť Bohom , tak takéto rozlúčky budujú. Budujú vzťahy a lásku. Pán Ježiš sa tiež musel rozlúčiť s nebesami a prežil niekoľko desaťročí medzi nami aby nás zmieril s Bohom. Aj v našich životoch prichádzajú rozlúčky, ale cesta poslušnosti lásky, ktorú žil Ježiš na tejto zemi ukazuje šťastný koniec v nebesiach. V spoločenstve ostatných Božích detí a v prvom rade živého Boha. Je dobré, že nám Boh dáva možnosť budovať v láske takéto spoločenstvá už tu na zemi. Spoločenstvá, ktoré sa  milujú z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle – tak, ako milujeme Jeho a ako nás On miloval a miluje.

            Na záver ešte jeden príbeh:

Otec Henri mal svoj maličký zbor kdesi v ďalekom Škótsku. Raz za ním prišlo postihnuté dievča: Otec Henri, mohol by si mi dať osobné požehnanie? Otec Henri automaticky položil na hlavu dievčaťa ruku a povedal jednoduchú formulku. Namiesto poďakovania dievča prudko vstalo a zaprotestovalo. „Nie, nie, to nie je nič. Chcem skutočné požehnanie.“ Otec si uvedomil, že to urobil akosi zo zvyku a teda trochu bezducho. Preto dodal:“ Prepáč, dám ti skutočné požehnanie – príď v nedeľu do kostola.“ V kostole po kázni otec Henri povedal zhromaždeným: „Naša sestra ma požiadala o požehnanie – tak jej ho udelím.“ Dievča vstalo, kľaklo si pred oltár. Otec Henri jej položil ruky na hlavu až ju zahalili široké rukávy rúcha. V takomto objatí jej povedal: „jenet, chcem, aby si vedela, že si milovaná Božia dcéra. V božích očiach máš nesmiernu cenu. Tvoj krásny úsmev, tvoja vľúdna povaha, radosť, ktorú nosíš do nášho spoločenstva sú darom pre nás všetkých. Viem, že teraz si chorá a nosíš v srdci smútok, ale chcem ti pripomenúť, kto pre Pána a pre nás si. Si mimoriadne dievča. Boh a my všetci ťa milujeme.“

            Jenet zdvihla hlavu a pozrela na otca. Jej široký úsmev prezrádzal, že toto požehnanie naozaj cítila vo svojom srdci.

            Keď sa vrátila na svoje miesto, všetci žiadali o požehnanie. Jeden mladík, ktorý čítal texty zdvihol ruku a povedal: „A ja?“ „Samozrejme aj ty“, povedal otec Henri. „Poď sem.“ Položil mu na hlavu ruky a povedal:  „John, je to pekné, že si tu. Ty si milovaný Boží syn. Tvoja prítomnosť dnes, ale vlastne vždy robí naše spoločenstvo krásnym. A aj keď je život ťažký, spomeň si, že ťa miluje nekonečná láska.“

            Mladík sa naňho pozrel a povedal: „Ďakujem.“

            Sestry a bratia – príkaz lásky, je príkazom, ktorý môžeme plniť bez strachu, pretože vieme, že prv, ako sme začali milovať my, miloval nás On svojou nekonečnou láskou v Ježišovi Kristovi. Nech by prišlo hocičo do nášho života. Pozývam Vás všetkých na osobné požehnanie na začiatku našej spoločnej cesty budovania nebeského kráľovstva už tu na zemi v našom domove - cirkevnom zbore Vrútky.

                                                                                                          Amen.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.