Evanjelium podľa Jána 4:5-26 „... Povedala Mu žena Samaritánka: Ako môžeš Ty, Žid, pýtať si vody odo mňa, ženy Samaritánky? Židia sa totiž nestýkajú so Samaritánmi. Riekol jej Ježiš: Keby si poznala dar Boží a kto ti hovorí: Daj sa mi napiť, - ty by si Jeho prosila, a On by ti dal živú vodu. ...“
Milí čitatelia – MOJE SESTRY A MOJI BRATIA;
Dnešný príbeh z Biblie o Ježišovi a Samaritánke je na počudovanie veľmi ľahký na výklad. Možno preto, že ho je možné vykladať mnohými spôsobmi. Takže človek si veľmi ľahko identifikuje to „svoje“ čo v ňom našiel, či čo v ňom hľadá. V knihe, ktorú čítam „Parabible“ je predstavený nekonvenčnou formou. Ježiš je zákazníkom v bare v Starom Meste v Prahe, kde stretáva alkoholičku, ktorá si k nemu prisadla. Niekto by mohol namietať – Ježiš v bare a alkoholička ..., ale kresťanstvo nás učí Židovi Žid a Grékovi Grék, takže žiadne haló sa z toho robiť nemusí. No aby som pokračoval v príbehu. Ježiš požiadal danú dámu, aby mu objednala niečo na pitie. Zostala v nemom úžase. „Ty chceš aby som Ti niečo objednala? Nemyslíš to vari vážne ... či áno? (Bola to adekvátna reakcia, pretože vieme, že svätí ľudia sa so spodinou nebavia ... či áno??? Aby sme rozumeli biblickej skutočnosti samaritáni boli pre židov menejcennou skupinou obyvateľov starej vlasti. Skoro ako v našej dobe. Tiež sa niektorí ľudia hrajú na belších a čistejších a iných vidia tmavších a špinavších.) Ježiš ale pokračoval: „ Keby si ty vedela, čo som ja zač, poprosila by si ma sama a ja by som ti dal taký nápoj, aký si ani nevieš predstaviť.“ „To iste – veď ani peniaze nemáš a toto je drahá štvrť.“ – odpovedala. „Vieš drahá moja, ten kto pije to čo dáva svet (voda, víno, borovička, koňak, ... peniaze, moc, slávu, ...) bude stále smädný a bude musieť piť stále viac a viac. Kto sa však napije odo mňa, ten na smäd zabudne navždy. A nielenže sa sám napije, ale jeho vnútro sa tak naplní, že sa stane z neho zdroj, ktorý nikdy nevyschne. Stane sa žriedlom a prameňom pre druhých.“ „Tak mi nalej“, vykríkla, „nech uhasím ten večný smäd, nech už sem nikdy nemusím prísť“. „Jasné drahá, ale najprv doveď aj svoju druhú polovičku“, povedal Ježiš. „Veru nemám, dobre to vieš, mala som už päť partnerov, ale nikdy to nevyšlo. Vieš život je komplikovaný a smäd po zážitkoch a skúsenostiach je veľký.“
A príbeh pokračuje: „No tak sa Ťa teda spýtam z iného súdku. Všetci tí svätí od stredoveku po dnešok, tí ktorí sa hádajú a vedú spolu slovné i ozajstné vojny, páliaci knihy a čarodejnice hovoria, že tu a tu je to miesto, ten priestor, to spoločenstvo, kde sa mám modliť, ale ty hovoríš, že sa má svet vrátiť ku kresťanstvu, že to je pravé náboženstvo, ale čo je to pravé?“ Presne tak drahá, tu je ten problém. Náboženstvo nie je riešenie. Ľudia uctievajú Boha rôznymi spôsobmi, ale to neznamená, že Ho poznajú. Nepotrebujeme sa vrátiť k starému náboženstvu, potrebujeme sa vrátiť k Otcovi. Ľudia už neriešia, čo je pravé a čo ľavé náboženstvo. Majú svoju identitu, príslušnosť k cirkvi, nejdem ich ťahať tam či onam, ale dôležité je, ako v tej cirkvi žijú. A či sa cirkev – spoločenstvo dotýka neba. Či sa oni osobne dotýkajú neba a o to ide. Človek musí prahnúť po Bohu. Musí skúšať denne rozbíjať škrupinu a hľadať sladké vnútro. Musí sa napiť z vody a prijať Mesiáša, aby sa stal sám prameňom pre druhých, ktorí rovnako ako on vstúpia do revolúcie menom sloboda a večnosť.“
Ako sme na tom my? Ja som nedávno surfoval po internete a dostal som sa k jednému virtuálnemu obchodu. Našiel som na ňom v neskutočnej zľave veci, po ktorých mi prahlo srdce už nejakú chvíľu. Pocítil som smäd. Smäd a hlad po veciach, ktoré sú dostupné. A nebolo to prvý krát. Vlastne ak si to uvedomím svet funguje na takomto smäde a hlade po veciach stále. PO VECIACH nielen fyzického charakteru ako je možno iPhone, Samsung, Maldivy, Egypt, kus zlata či hromádka peňazí, ale VECIACH nehmatateľných ako moc, sláva, uznanie či úspech. A ak sa napijem z takéhoto prameňa, ak uspokojím svoju túžbu, vzápätí prichádza väčšia. Tak ako tá alkoholička z príbehu. Sme závislí na svete a veciach sveta. A možno sa mýlim a len ja som taký – vtedy sorry, ale nemám ten pocit. A tak rozmýšľam, kde to skončí. A či to skončí. Či človek potrebuje pre svoj život meradlo hodnoty vecí, ktoré vlastní. Či je hodnota človeka merateľná, alebo nie a kto je tým hodnotiteľom mojej ceny. V príbehu o Samaritánke, Jákobovej studni a Ježišovi je odpoveď jasná a zrozumiteľná. Ježiš je prameňom, Ježiš je vodou, Ježiš je hodnotiteľ, Ježiš je moja sloboda – skryté jadro orecha, ku ktorému sa musím prelúskať. Smäd a hlad, ktorý mám je uspokojiteľný len vtedy, keď prestanem plniť svoje vnútro svetom a prijmem pohár živej vody. Tá obsahuje len lásku, pokoj, radosť, nádej, istotu a vieru, že človek má aj inú možnosť, ako sedieť za barovým pultom a čakať, kým ho odtiaľ vynesú v drevenom futráli.
Amen.
Modlitba:
Nebeský Bože. Ďakujeme, že nám dávaš možnosť piť z prameňa, ktorým je Tvoj Syn Ježiš Kristus – Mesiáš sveta. Vďaka, že si otvoril naše vnútro prameňu večného života a my sami môžeme svojim životom dávať ľuďom nádej, že aj pre nich je tu pripravený prameň vody ŽIVOTA. Daj nám všetkým silu, aby sme sa mohli spoločne dotýkať neba už tu na zemi. Amen.
+ Žehnaj Vám dobrý Boh. Amen +